Čo sme si, to sme si... /dokončení rozhovoru/

dokončení rozhovoru

Byl jsi politik, teď už jsi zas spíš ten, který se s politiky dostává do konfliktu. Na mysli mám stávkování divadelníků v době Mečiarovy vlády a naposled právě boj s ministrem kultury Tóthem. Neunavuje tě tohle válčení?
Keď mi minister povie, že „Miki chce strihať pásku”, tak sa neviem ovládnuť. Reagujem emotívne, čo ma štve. Raz som sa neovládol ani na zasadaní vlády, keď minister vnútra Ladislav Pittner rozvinul debatu - bolo to niekedy v roku 1992, teda ešte existovalo Československo - o dislokácii jednotiek slovenskej armády; podľa jeho názoru bola veľmi nevýhodná, lebo napríklad letecké sily sme mali hlboko vo vnútrozemí. (Inak to ani nešlo, Rakúsko bolo neutrálny štát a vojská štátov Varšavskej zmluvy museli byť dislokované v určitej vzdialenosti od jeho hraníc.) Ale ministrovi Pittnerovi sa to zdalo nevýhodné, lebo - ako povedal - keby došlo ku konfliktu (opakujem: bolo to ešte v čase, kedy existovalo spoločné Československo), tak Česi by mohli bombardovať Bratislavu behom 10 minút a my by sme mohli bombardovať Brno až po 20 minútach. Vtedy som sa prestal ovládať a začal som naňho jačať, že čo to hovorí, nech okamžite prestane! Premiér Čarnogurský ma chytal za ruku a hovoril, nech sa upokojím, ja som bľabotal, že mám babičku a maminku z Moravy a myslel som, že na toho Pittnera skočím. Pritom mi bolo jasné, že on to s tým bombardovaním Brna nemyslel snáď tak, že už v duchu videl rozbombardovaný Petrov a mŕtvoly na Zelňáku. On sa len tak hral s plánmi a s mapami a s lietadielkami na nejakom modeli. Z jeho strany to bola iba racionálna technokratická úvaha. A šokovalo ho, že na racionálnu úvahu môže niekto reagovať tak emotívne a hystericky. Proste som sa neovládal. Podobné to niekedy bolo aj pri debatách s ministrom Tóthom, či už na pôde ministerstva, alebo v televízii.

Mně se vybavuje, jak jsem byl v Bratislavě v době vašich bojů s Mečiarovou vládou.Tehdy se mi zdálo, že se tomuhle konfliktu věnuješ velice intenzivně. A že se v tom můžeš občas cítit i trochu osamocen. Proto jsem se ptal na tu únavu.
Únavu? Neviem. Niekedy to bolo zábavné, inokedy únavné.
V tom čase sme na protest proti absurdným opatreniam ministra kultúry Hudeca štrajkovali celý mesiac a dokonca sme obsadili aj ministerstvo kultúry a prespali tam. Podporovala nás široká verejnosť, a keď sme usporiadali protestné zhromaždenie na Námestí SNP v Bratislave, zaplnilo sa tak ako v novembri 1989. Keď sme vnikli do budovy ministerstva, minister Hudec sa vyľakal a začal s nami vyjednávať, dokonca sme sa už dohodli na niektorých bodoch. Vyzeralo to, že dohodu podpíšeme. Zrazu ho však ktosi odvolal telefonicky, zrejme premiér Mečiar. Hudec vybehol bočnými dverami z kancelárie s kabátom na hlave a ušiel z budovy ministerstva. Potom na nás poslali policajnú jednotku. Veliteľ bratislavskej polície dostal rozkaz, aby budovu vypratal. Na čo mal aj legálny nárok: budova patrila štátu a my sme tam boli proti vôli ministerstva, ktoré v budove sídlilo. Policajná jednotka obsadila schodište a halu, v ktorej sme si posadali na zem a chytili sa za lakte. Ja som držal pod ľavým lakťom Emíliu Vášáryovú a pod pravým redaktorku z denníka SME, ktorá z toho mala dosť veľký šok a celá sa triasla. Policajti nás obstúpili zo všetkých strán a ich veliteľ, náčelník bratislavského zboru, nám oznámil, že sme v budove ministerstva nelegálne, že ministerstvo požiadalo políciu, aby vypratala budovu a našou povinnosťou je budovu opustiť. V opačnom prípade bude polícia nútená použiť donucovacie prostriedky. Asi meter odo mňa stál mladučký policajt a s obdivom hľadel na Emíliu Vášáryovú. Tak som mu ticho povedal: „To som zvedavý, ako budete násilím vyvádzať pani Vášáryovú.” On absolútne stuhol. Jasne som videl, ako pri tej predstave podľahol panike. Do očí mu vstúpili slzy. Bolo jasné, že k tej dáme má bezmedznú úctu a že si tú absurdnú situáciu, ako božskú Emíliu vlečie dolu schodmi, nevie ani len predstaviť. Podobných chlapcov v uniformách tam bolo viac. Ale boli tam aj iní, ktorým nič dobré z očí nekukalo.
Keď sme zostali sedieť a nepohli sme sa, tak policajti prikročili k činu. Začali brať ľudí z prvého radu. Najprv schmatli a vyviedli jednu mladú bábkárku; útle dievča, ktoré malo asi štyridsať kíl, a to spravili ohromnú psychologickú chybu. Lebo v tej chvíli aj tí najväčší váhavci, ktorí tam medzi nami sedeli a zrejme sa aj trochu báli, začali kričať, čo to robia. Tí policajti ju však vyvliekli von, ťahali ju dolu schodmi, dievča nariekalo. Potom schmatli dvoch hercov: Štefanovi Kožkovi zlomili ruku a Tiborovi Vokounovi prst. Pred ministerstvom, kde ich nakladali do policajného autobusu, sa zhromaždil dav. Ľudia začali protestovať a kričať. Rev z námestia bolo počuť až do haly na prvom poschodí. Vtedy nám veliteľ zásahu oznámil, že prerušuje akciu, odmieta riešiť situáciu takýmto spôsobom a odvoláva zásahovú jednotku. Požiadal nás, aby sme odišli aj my. Na druhý deň bol odvolaný. Od prítomných novinárov, ktorí mali so sebou také tie obrovské mobilné telefóny, čo vyzerali ako poľné aparáty z druhej svetovej vojny, sme sa onedlho dozvedeli, že bol na nás vyslaný útvar rýchleho nasadenia.Tí ostrí chlapci sídlili v Senci, 25 kilometrov od Bratislavy. Nastúpili do autobusu, vyrazili zo Senca, cestou sa však dozvedeli, že policajti, ktorým mali prísť na pomoc, od akcie odstúpili, a tak ani oni do Bratislavy nedorazili. Mečiarovi v ten večer odmietol poslušnosť prezident policajného zboru hlavného mesta a nakoniec aj jednotka rýchleho nasadenia, a tak premiér zistil, že nemá až takú silu.
Takže také udalosti ma nenudili ani neunavovali. Okrem toho to bolo aj zábavné.

Zatím poslední spor, který jste vedli se slovenskou politickou reprezentací, se týkal nové, dlouhá desetiletí stavěné veliké budovy Slovenského národního divadla a peripetií kolem jejího dobudování i osudu scén, na nichž dosud hrajete. Brzy se máte stěhovat. Těšíš se?
V tomto nie som objektívny. Osobne som najintenzívnejšiu, umelecky i spoločensky najzmysluplnejšiu, ale aj najkratšiu etapu svojho divadelného života prežil v Divadle na korze. Trvalo to tri sezóny. Krásna „vzpomínka z mládí”! Tam sme boli všetci slobodnejší, začínali sme s entuziazmom, v divadle sme trávili dvadsať hodín denne. Azda preto sa dodnes cítim lepšie v Divadle Na zábradlí či v Činoheráku než vo veľkých divadlách. Nie som až taký nadšenec „megascén”. Mňa v divadle láka, zaujíma a fascinuje jedinečný kontakt medzi javiskom a hľadiskom. Ten kontakt býva nepriamo úmerný veľkosti budovy. A v tej novej budove SND nie sú ideálne podmienky práve pre spomínaný kontakt. Je tam síce jedna komorná scéna, blackbox zhruba pre dvesto divákov, ktorý sa zriadil až dodatočne; je to na náš podnet prestavaná skúšobňa. Veľké činoherné javisko je na rozdiel od opernej scény riešené nešťastne a kontakt javiska s hľadiskom tam bude veľmi ťažký. Možno sa to však po čase podarí „zabývať”. Neviem. Budeme sa snažiť preklenúť tú architektonickú bariéru. Ale naša generácia už pomaly v tejto branži končí. S tým sa bude musieť vyrovnať generácia mojich detí.

ptal se Karel Král
vyšlo v SADu 6/2006