Zuzana Grochalová (studentka čtvrtého ročníku Kulturológie na FF UKF Nitra)
Svadba ako nevyhnutná trauma
Inscenácia začína v tme ženským pološeptom, ktorý opakovane mĺkne po mužskom zamrmlaní. Už to signalizuje stret dvoch princípov, avšak nielen mužského so ženským, ale aj tradície so súčasnosťou, konvencií s túžbou po individualite. Stret princípov protikladných, no i vzájomne sa dopĺňajúcich, princípov na jednej strane od seba nezmieriteľne vzdialených, na druhej strane neustále sa k sebe približujúcich.
Tvorivý tím nespracoval len tému samotného svadobného obradu či dňa, ale aj to, čo svadbe predchádza (uvažovanie o budúcnosti a výber partnera) i to, čo po nej nasleduje (frustrácia z každodennosti). V priebehu vyše hodiny sa nadškrtne mnoho motívov, niektoré sa pretriasajú dôsledne (predmanželská zdržanlivosť, status ženy ako tovaru, rôzne podoby lásky, medzigeneračné rozdiely v názoroch na celoživotné partnerstvo…).
Rozpor a napätie vytvára odlišnosť medzi zaužívaným postojom „obetovať sa pre rodinu“ a požiadavkou súčasníkov na individuálnu zodpovednosť a pôžitok, napokon však dochádza ku kompromisom, pri ktorých nie je ani ovca celá ani vlk sýty.
Kto komu hrá do tanca Hudobná zložka dôsledne kopíruje väčšinový slovenský svadobný soundtrack. Či už ako sprievod k ľudovým piesňam, v ktorých sa predstaví tradičné obsadenie svadobnej kapely (bubon trúbka, husle), alebo ako z reproduktorov sa ozývajúce notoricky známe hity ako napr. Když si báječnou ženskou vezme báječnej chlap, By the rivers of Babylon či Jede, jede mašinka s upraveným textom – o súčasných atribútoch svadby (bábika na kapote, prsteň, kaderníčka,…).
Ten, kto drží hudobný nástroj a hrá na ňom, je zákonite aj pánom situácie. Muzika tak v sebe nesie aj inú významovú rovinu než len dopĺňať veselie. Opäť vznikajú protiklady na základe sporu o to, kto bude v rodine hlava a kto krk, kto ostane submisívny/dominantný, kto poslúcha/ten, kto rozhoduje. V inscenácii sa až na dve výnimky zmocňuje inštrumentov vždy silnejšie pohlavie. A práve tie dve výnimky zobrazujú zaujímavý posun alebo až lámanie stereotypov: najskôr sa o gitaru (modernejší nástroj) podelí pár. On jej prenechá struny a sám venuje hmatníku. Pokusy o harmóniu vo dvojici v závere zrušia ženské postavy, keď od mužských prevezmú bubon, husle i trúbku a nastolia riadne rezkú melódiu, až chlapci skáču podľa ich ľubovôle.
Iný variant metafory o ovládaní/nadradenosti cez hudbu poskytol výstup, v ktorom sa párik pripútaný k sebe vrkočmi musí učiť synchronizovať pohyby, aby boli ako jedno telo. Postupne sa zlaďujú do takej miery, že sa stali automatickými vykonávačmi vôle diktovanej tónmi. Nátlak okolia je tak trefne evokovaný práve hudbou.
Ostrý predel medzi sobášom tradičným a dnešným nie je jednoznačný. Hoci je v minulosti obľúbená kapela dnes na ústupe a nahrádza ju „multifunkčný“ DJ s pozmeneným repertoárom – v podstate dochádza len k transformácii hudobného prístupu zo živých melódií na reprodukované. Prestupovanie a zoskupovanie prvkov vžitých a noviniek symbolizovalo aj prepájanie rapovania s folklórnou pesničkou do prekvapivo fungujucého celku.
Jazyková rôznorodosť Keďže v Projekte.svadba začali vedľa seba existovať jazyky rôznych čias – archaická biblická reč odznie popri dialektoch z rôznych regiónov v ľudových piesňach a vystrieda ich jazyk súčasnej mládeže. Kým „staré“ reči sa nesú v priestore niekedy vláčne a mäkko, inokedy zas úsečne, rázne a tvrdo, slang súčasnej generácie pôsobí vyprázdnene.
Akoby snahu tu a teraz vypovedať všetko pravalcovalo neprimerané množstvo informácií a postojov. Úsilie o autentické vyjadrovanie postáv a ich vierohodnosť alebo štylizácia? Reprezentovaná slovná zásoba mladých sa hemží ukazovacími zámenami, vypchávkovými slovami (akože, proste, že, vlastne…) a sem-tam sa mihol aj vulgarizmus. Protagonisti im vlastným jazykovým prejavom v monologizovanej forme komentujú staré zvyky a formulujú vlastné stanoviská k nedefinovaeľným pojmom jako „láska a milovať.“
Šepot u fotografa alebo tichá hystéria novomanželov Časť inscenovaných obrazov predstavuje výjavy, v ktorých vystupuje mladomanželský pár a ostatní svadobčania. Mladá dvojica pôsobí vytrhnuto z celého diania naokolo, nie však izolovane jeden pre druhého, skôr osamelo napospas hrôze z vlastného rozhodnutia. Z posledných síl síce zachovávajú dekórum a slávnostné tváre, no napriek tomu namiesto idylického súznenia presvitá na povrch hystéria proti sebe stojacich jednotlivcov.
Ako príznakovú scénu možno uviesť pózovanie u svadobného fotografa. Úsmevy so zaťatými zubami, škrípavé bozky, objatia v kŕči, pričom počas samotného pózovania sa ženích s nevestou hádajú o „neprekonateľných názorových nezhodách,“ ktoré zväčša vedú pred rozvodový súd. Za každú cenu dodržiavanú oficialitu prebíjajú malicherné škriepky, čo je zdrojom situačnej komiky, miestami až s tragikomickým nádychom.
Účinkujúci z rôznych katedier = záruka medzižánrových presahov V tvorivom tíme sa stretli rozličných odborov – inscenátori skĺbili rôzne prístupy pri koncipovaní scenára – bábkoherectvo možno vystopovať v prvej i druhej polovici inscenácie, keď herci manipulujú s plastovou Evou i Adamom. V starom biblickom jazyku odznie príbeh z knihy Genesis. Počas rozprávania o stvorení herci na scénu prinášajú rôzne plastikové končatiny. Priestorom preplávajú dve torzá, ruky ako parožie lesnej zveri a nohy priložené k čelám pripomínajúce rohy jednorožcov. Napokon všetky hnáty vytvoria na kompletného Adama a Evu.
Hľadisko kulturológie prezrádza kombinovanie rôznych kultúrnych pohľadov na fenomén svadby a spolužitia, a to najmä keď jeden z protagonistov povzneseným, upokojujúcim hlasom hovorí: „Vieš, čo je láska podľa lámu neviemakého? To, čo ty dokážeš spraviť pre druhého človeka.“ V inom výstupe sa mudruje nad „transcendentálnou láskou, ktorú predsa všetci hľadáme.“ Ďalší monológ rozoberá nemožnosť nájsť toho pravého/pravú vďaka priveľkému množstvu potencionálnych kandidátov. Iný pohľad sprostredkovala postava uvažujúca o nepotrebnosti lásky: „S ňou by som prežil celý život, aj keď by som ju nemiloval. Ja by som to dokázal.“ Pseudofilozofia vytvára spopularizovanú alternatívu voči zanikajúcemu svetu vidieka a jeho názorov.
Choreografia ľudového tanca sa prejavuje asi najmarkantnejšie. Takmer každá scéna obsahuje pohybové alebo tanečné prvky. Pozornosť a uznanie vzbudzuje výkon protagonostky zavesenej nohami okolu krku parnera. Spieva trúchlivú pieseň a zároveň v divokom tempe metá so sebou zo strany na stranu.
Účinkujúci často hrali mimicky, no zato pôsobivo a presvedčivo, ich monologické výstupy nenudili. Dynamizačným prvkom boli aj zvolania, výkriky, ktoré tvorili predely medzi jednotlivými scénami.
Záver: Nech sú všetci aspoň ako tak spokojní Svadba je v recenzovanej inscenácii prezentovaná rôznymi spôsobmi. V jednom momente sa zvrháva na tragikomickú frašku, inokedy sa mení na bizarnú znôšku starých i novodobých /zlo/zvykov. Niektorí sa na ňu dlho vopred tešia, iní ju očakávajú s obavami. No keď sa skončí, všetkým zúčastneným odľahne.
Čo je konštantné v meniacom sa čase? Ťažko povedať, v inscenácii sa podarilo zrelativizovať takmer všetko a i to, čo sa pôvodne pokladalo za motiváciu svadby – samotný prchavý ľúbostný cit. Na optimizme voči medziľudským vzťahom tento projekt určite nikomu nepridá, naloží skôr viac skepsy a cynizmu, ale pobaví.
Súčasná svadba nepopiera tradičný sobáš, predstavuje skôr mix rôznorodých prvkov – ľudových, aby sa ulahodilo starším účastníkom, ale aj „moderných“, aby si na svoje prišli aj rovesníci mladého páru. Inscenátori prezentujú syntézu aktuálnych názorov a očakávaní na svadbu, súčasné doplnky svadobného dňa so stále pretrvávajúcimi pôvodnými zvykmi a rituálmi, a to
zábavnym, clivým a občas i hĺbavým spôsobom.
Mariana Ďurčeková a Ján Luterán: Projekt.Svadba, réžia, koncept M. Ďurčeková a J. Luterán, spoluautori
K. Sviteková, A. Čitbajová, Z. Žabková, J. Kružliak ml., E. Sombathy, M. Švoňava, V. Michalko, Stanica Žilina-Záriečie (Slovensko), premiéra 17. 12. 2009 (repríza na festivalu Dotyky a spojenia v Martine 24. 6. 2010)