Dobroslava Vilhanová (studentka prvního ročníku Teorie a dějin divadla na FF MU)
Čo Anna v skutočnosti hľadala?

Národné divadlo Brno na scéne Reduty uviedlo monooperu Grigorija Frida práve v deň, kedy sa celosvetovo pripomínajú obete holokaustu. Zároveň na túto premiéru upozornilo aj nedávne úmrtie Miep Giesovej, ktorá Denník zachránila a tým uchovala pre ďalšie spracovanie. Inscenácia sa tak nevyhla značne pietnému podtónu. Pri tejto bolestnej téme sa však nedá hovoriť o tom, že by šlo o sprofanovanie a stratu originality námetu. Naopak pri inscenovaní takto vypätých zážitkov je divákovo poznanie minulosti a pozadia udalostí, v ktorých sa dráma odohráva skôr výhodou. Obsah podporuje forma monoopery, je v nej vyjadrená Annina ťaživá samota.
„Chtěla bych dýchat a smát se.“
V duchu tejto zdanlivo jednoduchej vety, ktorú hrdinka vášnivo písala na steny úkrytu, sa niesla celá inscenácia režiséra Heinz Lukas-Kindermanna. Ale chcela sa Anna v skutočnosti len nadýchnuť a smiať sa? Ak sa zameriame na minimálne požiadavky na šťastie, ktoré pisateľka denníka vzniesla, uvedomíme si, aký zásadný je v tejto inscenácii motív jednoduchosti dekorácie, rekvizít, kostýmu a výrazových prostriedkov herečky. Dokonca aj osvetlenie sa len zriedkakedy poddalo zjemňujúcim odtieňom, väčšinou surovo zaplavovalo priestor svojou prehnanou sýtosťou. Na pozadí tejto snahy o použitie minimálneho množstva prostriedkov pozorujeme príbeh dospievania talentovaného židovského dievčaťa, ktoré žije v obmedzených podmienkach druhej svetovej vojny.
Herectvo Terezy Merklovej je expresívne, pôsobí na nás svojou dynamickosťou a nadbytočnou gestikuláciou, keď herečka vytvára obraz neohrabanej tínejdžerky. Jej kostým sa nesnaží o jednoduché prenesenie Anny do dnešného sveta mladých, počíta s mohutnou silou, ktorú príbeh ako samotný vyvoláva, a tak približuje divákom toto mladé dievča v dobových šatách. Obmedzujú sa na čierno-biele, teda nostalgické farby, ktoré pretína len nenápadný červený opasok. Môžeme tu vnímať výraznú symboliku. Je to pochopiteľné vzhľadom na schopnosť symbolu vyjadriť zložité pojmy zjednodušene, akousi skratkou, a teda blízkosťou symbolu k minimalistickým tendenciám hry. Jedna z interpretácií významov kostýmu je odkaz k dobe, kedy sa svet delil podľa zjednodušujúcich kritérií národa a rasy, a preto kostymér využíva základné divadelne efektné farby. Zároveň je výber týchto farieb vymedzený ich prirodzeným psychologickým významom: nevinnosť, smrť, násilie.
Hra začína Anniními narodeninami, a teda získaním denníka a končí odhalením skrýše Frankovcov. Hoci je monoopera komponovaná do dvoch dejstiev, z insenácie takto zásadný predel nie je zrejmý. Predstavenie pracuje v ohraničeniach medzi jednotlivými dňami zapísanými v denníku, pričom vizuálne toto oddelenie sledujeme premietnutím údaja o dni, v ktorom sa nachádzame na trámovú konštrukciu zobrazujúcu skrýšu Frankovcov. Premietnutý deň na krížovo preložených trámoch pôsobí nápadne ako nápis na kríži Ježiša Krista, čo nielen poukazuje na to, že Anna je obeťou krutého teroru ukončeného jej vlastnou smrťou, ale aj na nezmyselnosť hierarchizovania kresťanstva nad judaizmom.
Spomínaná konštrukcia v sebe nesie viacero znakov. Jednak symbolizuje príchod fašizmu ešte v čase, keď je Anna na slobode, teda, keď sa herečka pohybuje v determinovanom priestore pred dekoráciou, ktorá takto v pozadí pôsobí ako nebezpečne približujúci sa hákový kríž. Zároveň to, že konštrukcia je umiestnená na naklonenej rovine, nám ukazuje pokryvenosť udalostí, kvôli ktorým sa rodina Frankových do skrýše utiahla. Neprehliadnuteľná je aj podobnosť konštrukcie s oknom. Herečka tak dostáva priestor označujúci jej vnútorný svet, v ktorom sa ľahko uvoľňuje k hravo ladeným prvkom réžie, napr. scéna s jazzovými prvkami, keď s topánkami na rukách imituje dospelý pár žijúci spolu s ňou v úkrýte.
Na prelínanie odlišných svetov (kresťanstva a judaizmu) pôsobí aj rozmer, ktorý produkuje intenzita svetelnej zložky. Je takmer rovnako výrazovo pestrá ako hudobná kompozícia predstavenia, takýto jav zvyčajne nastáva v predstaveniach, ktoré zbližujú počujúcich so sluchovo postihnutými divákmi. Dej je priam konštelovaný do svetelných fragmentov vyznačujúcich sa striedaním kontrastných farebných odtieňov. Doslova pozorujeme ako svetlo doprevádza Annine nálady podľa ich intenzity. Od zúfalstva a túžbe po priateľke v kanaríkovo-žltej až po stavy úzkosti sprevádzané prejavmi kŕčovitosti a sťahovania hlavy k hrudi vo výrazne pastelovo-zelenej.
Popri svetle má veľký význam pôsobenie tmy. Tá účinkuje nielen ako zvýraznenie kľúčových „farebných“ Anniních nálad, ale aj ako prostriedok uvoľňovania napätia medzi divákmi. V takejto uvoľňujúcej tme sa herečka premiestňuje medzi poschodiami vystavenej konštrukcie. Tak ako si Tereza Merklová potrebuje medzi áriami vydýchnuť, tak si aj Anna potrebuje oddýchnuť od zúfalstva a samoty, ktoré sa každý deň stereotypne opakujú. Vzniká tak psychologický efekt, vďaka ktorému má divák pocit, že sleduje skutočný priebeh života Anny Frankovej. Tma sa zhmotňuje do konkrétnej formy pri záverečnej scéne, keď hrdinka zapaľuje sviečku. V tomto kontraste dochádza k zviditeľneniu temnoty, ktorá Annu zaplavovala po celý čas, hoci pri farebných variáciách vchádzala do zabudnutia. Nádej, ktorú rozžatá svieca symbolizuje je dôkazom toho, že inscenácia sa snaží vykresliť Annu ako impulzívne dievča, ktoré je v jednom momente schopné roztrhať tak zovšeobecňujúce pojmy ako: ideály, nádej, sny a v ďalšom týmto odkazom, práve spomínanou sviečkou, vrátiť život. Už len samotný fakt vzniku denníka, ktorého autenticita sa síce spochybňuje, je zdrojom nezničiteľnej nádeje, pretrvávajúcich snov a ideálov, o ktorých si často myslíme, že sme ich už stratili. Vchádzajúc spolu s Annou mechanickými pohybmi do neznámej tmy, o to väčšej, čím sú ostrejšie bodové svetlá namierené na hrdinku, poznávame, čo v skutočnosti hľadala. A tak sa sloboda dýchať bez toho, aby sme žili v strachu, že nám to niekto znemožní, stáva nedosiahnuteľným pojmom. Avšak vďaka nepoznaniu sveta, do ktorého herečka v strede prerušenej árie vstupuje, zostáva predsalen kúsok nádeje, že existujú ľudia, ktorí Annou hľadaný poklad nájdu.

Grigorij Frid: Deník Anny Frankové, réžia Heinz Lukas-Kindermann, český preklad Petr Štědroň, dirigent David Švec, výtvarník scény a kostýmov Daniel Dvořák, Národní divadlo Brno – Opera,premiéra 27. 1. 2010 (písané z premiéry)