archiv II. > Archiv III. > Divadlo jako kognitivní disonance
Peter Gonda v rozhovoru s Tomášem Procházkou

Divadlo jako kognitivní disonance

Připadá mi, že tvoje projekty s neherci jsou trochu jiné než ostatní. Nestavíš své aktéry do role expertů ani je nenecháváš vyprávět jejich vlastní příběhy. V čem je práce s neherci dobrá a v čem ti pomáhá?
Dokumentárne prístupy k  nehercom a neherečkám mi vždy prišli v niečom príliš jednoduché na jednej strane a zavádzajúce na strane druhej. Tú jednoduchosť vnímam v tom, že každá osoba má príbeh, ktorý je zaujímavý, osud, ktorý dokáže dojať a jedinečnú individualitu, ktorá dokáže nadchnúť – aspoň v mojich očiach. Tých ľudí stačí potom už len postaviť na javisko a občas pustiť clivú hudbu. Zavádzajúca, aspoň pre mňa, je dramaturgická „práca s realitou“ a to, akým spôsobom sa dokumentárne divadlo vzťahuje k realite. Výpovede skutočných ľudí sú editované, prechádzajú dramaturgickým procesom, zásahmi tvorcov a tvorkýň a pre mňa sa tak stávajú skôr fikciou. V texte Floriana Malzachera o práci Rimini Protokoll/, v ktorom nachádzam veľa príbuzností s mojou prácou, sa členka Rimini Protokoll Helgard Haug sťažuje, že ich expertky*i niekedy „nekomunikujú to, čo na nich, o nich, alebo z nich chceme ukázať“. Táto veta mne osobne príde ako najväčší problém. Ja nechcem z mojich účastníkov*čiek ukázať nič konkrétne. Nemám kľúč, podľa ktorého by som vedel objektívne vybrať ten, alebo iný aspekt ich bytostí, alebo osobnej histórie. Zaujímajú ma viac ako netransparentné multitúdy, ktoré sa rôznymi spôsobmi stávajú a odhaľujú sa divákom a diváčkam v nejakom okamžitom a bezprostrednom procese počas predstavenia. Je to samozrejme tiež nejaká forma remediácie, hry s autentickosťou, ktorá mi ale príde sofistikovanejšia a zaujímavejšia, ako dokumentárne prístupy. Ináč slovo „expert“ používam tiež, názov je paródia na Rimini Protokoll a ich „expertov každodenného života“. Voláme tak cvičenie, v ktorom musia účastníci*čky dokázať presvedčivo rozprávať na hocijakú tému. Témy sú schválne čo najväčšie blbosti: ezo, plochá zem, UFO, Anunnaki, Shape-shifting lizards, liečenie s anjelmi, pravá mužská sila. Nejde o to, čo sa hovorí, ale o to, ako sa to vraví. Ako tí ľudia chodia, dupú, dýchajú, ako sa tvária, o ich reč tela, tón a farbu hlasu, spôsob, akým za seba ukladajú slová a formujú vety. Pre mňa sa tak odhaľuje ďaleko viac o tom, kto sú, ako nejakým externým dramaturgickým zásahom a výberom toho, čo z „nich chcem ukázať“. Experti sa stali súčasťou takmer každej mojej kolaborácie s nehercami a neherečkami. /…/

celý rozhovor najdete v čísle