Edinburgh International Festival 2015

/…/
sólo 2. Robert Lepage A je tu ďalšia one man show, ďalšia miestnosť v Edinburghskom medzinárodnom konferenčnom centre a ďalší slávny muž - kanadský divadelník Robert Lepage. „Lepage je umelec, ktorý tvorí svoje diela pred divákom. Bez chýb, zlyhaní a nepredvídateľných okolností by jeho produkcie nikdy nedosiahli taký úspech.“ - slová Marka Fishera, divadelného kritika, ktoré Lepage v rozhovore s ním len potvrdil: „Na scéne sa deje mnoho zázrakov. Nefunguje «šlágvort», zabudneš repliku, tak to nahradíš tým, že povieš niečo iné; a potom ti dôjde, «To je dobré, prečo sme na to neprišli skôr?»“ Výsledok je, že obecenstvo Lepageových produkcií, najmä v ich rannom štádiu, vidí, ako sa mu vyvíjajú pred očami. „Inscenácia sa vám vyjaví, keď nadíde jej čas.“- hovorí autor, herec a režisér v jednej osobe. Jeho 887, ktoré uviedol v Edinburghu, malo premiéru v júli v Toronte, ale prešlo dlhou evolúciou - skúšobným predstaveniami v Quebecu a neskôr v Paríži. Keď si však dal prekladať texty pre Edinburgh do angličtiny, významy sa zase pomenili. Je teda celkom možné, že to, čo som videla v metropole Škótska, ešte zďaleka nie je ukončený inscenačný proces.
887 je niečo medzi divadelným predstavením a prednáškou. Číslo v názve patrí činžovému domu v meste Quebecu, v ktorom Lepage prežil detstvo so svojimi rodičmi, dvoma sestrami a otcovou mamou. Všetko sa to začína na čierno vykrytej scéne, na ktorej Lepage v čiernom obleku a bielej košeli s mobilom v ruke hovorí o tom, ako si už vlastne nič nepamätá, okrem svojho úplne prvého telefónneho čísla a čísla domu, v ktorom žil ako dieťa. Všetky ostatné údaje má v mobile. A začína spomínať na dom, v ktorom žil, na ľudí, ktorí v ňom bývali. Potlačí stred zadnej steny a z nej sa vysunie perfektný model trojposchodového obytného domu, len o kúštik vyšší ako je Lepage. Tento „domček pre bábiky“ diváka očarí. V prítmí javiska sa jeho okná postupne rozsvecujú tak, ako o ich obyvateľoch herec rozpráva. Pred našimi očami sa odkrýva ich intímny svet. Na malých videoprojekciách vidíme, ako niekto za oknom žehlí, muž a žena sa hádajú, inde si hrajú deti, žena sťahuje rolety, lebo prišiel za ňou milenec... Celý dom magicky ožil a Lepage - rozprávač - sa na svoje spomienky díva ako Gulliver na Liliputov. Popred dom si to (po elektrickej koľajničke?) hasí hračkárske auto - taxík s rozsvietenými reflektormi, za volantom sedí uniformovaná figúrka - Robertov otec.
Lepage hovorí po anglicky, no keď zatisne do steny dom svojho detstva (za predstavenie ho viac razy vytlačí a zase zatlačí) a prenesie sa do súčasnosti (namiesto domu sa vysunie detailný interiér jeho bytu - raz chodba s otvormi do pracovne a knižnice, potom kompletne zariadená moderná kuchyňa), vtedy, keď telefonuje alebo sa rozpráva s imaginárnym priateľom, hovorí po francúzsky a bežia anglické titulky. Dnes mu ide o to, aby si zapamätal protestnú báseň Speak White od kanadskej poetky Michèle Lalonde, ktorú mal recitovať pri príležitosti výročia boja za nezávislosť Quebecu. A tu prechádza autor k akejsi prednáške o quebeckej histórii. Prednáška je vtipne ilustrovaná zadnou projekciou - napríklad ukážkami, ako sa menila quebecká zástava od bitiek Francúzov s Britmi v 18. storočí, po víťazstvo Britov, utláčanie francúzskej pracujúcej triedy až po dnešok. Lepage pripomenie návštevu generála de Gaulla v Quebecu v období rozdúchavania separatistického hnutia v rokoch šesťdesiatych. Z bočnej steny sa prisunie na scénu dlhý stôl s maketkou námestia uprostred s pomníkom a figúrkami jasajúceho davu, pred ktorým Lepage postrkuje autíčko s postavičkou de Gaulla. Na stene sa objaví obraz zväčšeniny náprsného vrecka obleku, z ktorého trčí farebná vreckovka, keď sa odklopí, vystrčí sa z neho figúrka generála - ako z balkóna - a začne rečniť. Reč, ktorá podporila francúzskych separatistov a pobúrila federálnu vládu, počuť z ampliónu.
Z historického exkurzu sa rozprávač vracia opäť k detstvu a rodine. Hovorí o tom, ako bol nútený spať v izbe so sestrami, pretože musel uvoľniť miesto otcovej mame, ktorá k nim prišla bývať, pretože mala Alzheimera. Na spustenej stene z plachty, ktorá skrýva posteľ a sediace dievča, uvidíme úryvok z tieňového divadielka, ktoré si malý Robert hrá so sestrou. Plachta sa nasvieti, spriesvitnie a za ňou na posteli vidíme ležať odvrátenú ženskú postavu. Stará mama umrela. Užialený otec berie taxikársku čiapku, povie, že má službu. Figúrka syna sa díva z balkóna na cestu, po ktorej pomaly ide taxikárske autíčko a mizne v tme. Potom sa otvorí zadná stena scény a v nej je drevená lavica, pred ňou volant a dva naplno rozsvietené veľké reflektory. Na volante je položená taxikárska čiapka. Lepage otvorí neviditeľné dvere auta a sadne si na lavicu. Na moment sa zhasne a naraz v aute sedí ako smútiaci otec Lepage, na hlave čiapku taxikárskej uniformy a ponúka cigaretu pomyselnému malému Robertovi, ktorý s ním prišiel ticho smútiť.
Svetelný dizajn Laurenta Routhiera je naozaj pôsobivý. V závere herec recituje pred slávnostným zhromaždením v Quebecu báseň Speak White, o ktorej na začiatku inscenácie tvrdil, že si ju nevie zapamätať. Napokon sa mu to podarilo napriek tomu, že priateľ z divadelnej školy, ktorý poznal trik, ako si zapamätávať texty, mu to tajomstvo - po prudkej výmene názorov v Lepageovom byte - neprezradil. Lepage recituje veľmi emocionálne a angažovane. Báseň odsudzujúca nadradených Britov utláčajúcich Quebečanov znela v Edinburghu pikantne. V celej inscenácii sa objavujú viaceré príklady sociálnej nespravodlivosti a Lepage dáva veľmi zreteľne najavo svoje ľavicové cítenie: napríklad rozprávanie o tom, prečo ho - syna taxikára - nevzali do drahšej strednej školy, či po rozhovore s dávnym známym, teraz riaditeľom divadelnej akadémie - v bare, kde je aj skutočná sklenená nádrž na čapovaný džús - jeho rozhorčenie nad tým, že tam berú dnes najmä žiakov z vyšších vrstiev.
Lepageova javisková exhibícia plynie, napriek obrovským technickým požiadavkám, neuveriteľne plynulo, celá javisková mašinéria pracuje ako naolejovaná, scény sa menia absolútne nehlučne. Obrazy interiérov bytu, ale i exteriér s „domčekom pre bábiky“ sú veľmi elegantné, na čiernom javisku pôsobia čisté línie až ako z výkladu, rovnako elegantne pôsobí aj Lepage, keď mení biele a bledomodré čisté a vyžehlené košele, ktoré má oblečené na čiernych nohaviciach a čiernom tričku. Košele i obleky má zavesené v predsieni v otvorenej skrini a prezlieka sa pred divákom, sem si zavesí aj oblek, ktorý mu donesú domov z čistiarne. Keď sa Lepage na záver klania, pozýva na javisko ôsmich spolupracovníkov-technikov. Tí si jeho vďačnosť naozaj zaslúžia. Inscenácia vznikla v jeho multidisciplinárnej spoločnosti Ex Machina, ktorú založil v roku 1994 a ktorej cieľom je vytvárať inovátorské projekty v oblasti divadla a architektúry.
/…/

Robert Lepage: 887, text, dizajn, réžia a účinkujúci R.Lepage, anglický preklad Louisa Blair, kreativita a nápady Steve Blanchet, hudba a zvukový dizajn Jean-Sébastien Côté, svetelný dizajn Laurent Routhier, Ex Machina, premiéra 14.7.2015

redakce Karel Král a Martina ULmanová
 

vyšlo v SADu 6/2015