Medzi tichom a techno rytmom (koprodukční inscenace Schauspielhaus Wien a Slovenského národného divadla)

Am Fluss je divadelná hra nemeckého dramatika Mazluma Nergiza, ktorý sa narodil v Turecku. Interkultúrne zázemie autora sa určitým spôsobom odráža aj v jeho tvorbe. Intertextuálne, silne metaforické dielo je napísané poetickým jazykom plným symbolov a  prelína sa v ňom mnoho vrstiev – jazykových, časových, kultúrnych i historických; autor sa inšpiruje reálnymi udalosťami a zahŕňa rad konkrétnych ľudských osudov a skúseností. Slovenské národné divadlo sa v spolupráci so Schauspielhaus vo Viedni rozhodlo naštudovať toto výnimočné dielo v réžii nemeckej režisérky Christiane Pohle. Premiéra inscenácie, nazvanej Am Fluss/ Pri rieke sa odohrala koncom novembra 2024 v Schauspielhaus, vo februári 2025 nasledovalo bratislavské uvedenie na javisku Slovenského národného divadla.
Nergizovo dielo svojím jazykom a štruktúrou balansuje medzi poéziou, drámou a filozofickou esejou. Vytvára príbeh s vlastnou vnútornou logikou, nezávislou od racionálneho chápania času, v ktorého centre stojí miesto – starý opustený prístav pri rieke Hudson v New Yorku. Ten autor využíva predovšetkým ako symbol. Jednu líniu deja situuje do roku 1975, keď sa na tomto mieste stretávajú dvaja muži – Dan a Christopher. Spočiatku hľadajú anonymný sex a okamžité uspokojenie, no postupne sa ponárajú do hlbších, intímnejších rozhovorov a zbližujú sa. Nergiz tým rozvíja symboliku miesta, ktoré v sedemdiesatych rokoch dvadsiateho storočia, v čase silnej stigmatizácie homosexuality, slúžilo ako útočisko pre queer komunitu. Opustený prístav na periférii bol bezpečným priestorom – miestom spoločenského aj sexuálneho života, ďaleko od dohľadu polície a mainstreamovej spoločnosti. Významnú symbolickú úlohu zohráva aj rieka, ktorá nesie viacero významov. Je metaforou pohybu – plynutia času, ale aj hranice – medzi minulosťou a prítomnosťou na osobnej i spoločenskej rovine, civilizáciou a rozpadom, bezpečným miestom a temnou zónou, intimitou a anonymitou.
Režisérka Christiane Pohle k Nergizovej poetike pristupuje mimoriadne citlivo i skúmavo – jej režijný minimalizmus, dôraz na hudbu a vizuálno-pohybové kompozície umocňujú surreálnosť príbehu, predstavenie sa odohráva v melancholickej, takmer hypnotickej atmosfére. Pohle pracuje s princípom vrstvenia javiskovej akcie a buduje mizanscény ako súbor paralelne prebiehajúcich mikroscén. Tie sú samostatne čitateľné, no zároveň sa vzájomne dopĺňajú, rozširujú význam jedna druhej alebo vstupujú do kontrapunktu. Vrstvenie a symbolika prepojených časopriestorových realít sú podporené aj viacjazyčnosťou inscenácie, v ktorej okrem nemčiny a slovenčiny zaznieva aj španielčina a angličtina.

ZPĚT K OBSAHU ČÍSLA / ZPĚT K AKTUÁLNÍMU ROČNÍKU