Sonda do duše jednotlivca aj spoločnosti (Příhody lišky Bystroušky V SND)

„Bývalo, bývalo, dávno už není...“ Svet sa mení, čo bolo včera skutočnosťou, je dnes len spomienkou – krásnou, úsmevnou, boľavou, trpkou či zahanbujúcou. Dnešné rozhodnutia určujú, ako bude vyzerať zajtrajší svet. A zodpovednosť za tieto rozhodnutia nesieme všetci, ako jednotlivci aj ako spoločnosť. Tak to prízvukuje nová inscenácia Janáčkovej opery Příhody lišky Bystroušky, ktorú uviedlo Slovenské národné divadlo 21. a 22. septembra. Tvorcovia v nej priniesli výzvu na zamyslenie: Aký svet za sebou zanecháme? Aké spomienky budú dominovať na konci nášho života – pozitívne či negatívne? Zostane po nás zúrodnený svet, či len vyhorená pustatina? Odpoveď, ktorú jedným dychom súčasne s otázkou inscenátori ponúkli, je namaľovaná čiernou farbou beznádeje, kritiky a pohoršenia. Občas ju však prežiari svetlo a pestrosť líščích kožuchov ako iskra nádeje.
Liška Bystrouška patrí k najhrávanejším operám Leoša Janáčka. Keďže v roku 2024 si pripomíname sté výročie jej svetovej premiéry v Brne, dramaturgia SND sa rozhodla nasadiť tento titul do repertoáru. Samotná Bystrouška sa však narodila už omnoho skôr ako ilustrovaná postavička v obrázkoch Stanislava Lolka. Na vyše dvesto zachovaných kresbách tohto autora zažívala Bystrouška rôzne príhody s inými lesnými tvormi. Séria však na dlhé roky zapadla do zabudnutia, z ktorého ju vytrhol až Jaromír John (vlastným menom Bohumil Markalous), redaktor Lidových novín, ktorý do každého vydania denníka vkladal jeden kreslený vtip. Lolkove zvieracie obrázky otextoval redaktor Rudolf Těsnohlídek, ktorý vytvoril spoločensko-politickú satiru (Ako vo svojej práci výstižne zhrnula Michaela Kvardová, Lidové noviny nemohli Lolkove obrázky vydávať bez textu. Těsnohlídek pôsobil v redakcii už desať rokov najmä ako fejtonista a reportér píšuci o súdnych sporoch. Písať vtipy či poviedky o zvieratkách sa mu veľmi nechcelo. Príbehy o líške Bystrouške v jeho podaní obsahujú zložitý jazyk, antikomunistické narážky, sexuálne narážky, opilstvo, neveru medzi zvieratami či latinské texty. Žánrovo séria poviedok, krátkych vtipov a satirických príbehov osciluje na hranici bájky, rozprávky, dievčenského románu či grotesky. Porov. KVARDOVÁ, Michaela. Režijní přístupy u vybraných inscenací opery Příhody lišky Bystroušky. Brno: Masarykova univerzita, 2016, s. 12–13.) na pokračovanie s líškou Bystrouškou ako hlavnou postavou. Séria získala takú popularitu, že prerástla až do seriálu poviedok.
Šesťdesiatsedemročný Leoš Janáček sa k zvieraciemu námetu dostal náhodou vďaka svojej slúžke, ktorá líščie príbehy čítala s veľkou obľubou. Skladateľ z Těsnohlídkovej predlohy vyselektoval predovšetkým tie časti, v ktorých sa svet zvierat konfrontuje so svetom ľudí.
Politickú satiru celkom opomenul a namiesto toho sa snažil vystihnúť poetickosť celého príbehu zasadeného do štyroch ročných období. Vzniklo tak dielo, ktoré akcentuje kolobeh života a plynutie času. S týmto zámerom súvisí aj posun deja v závere opery – Těsnohlídkov seriál sa končí svadbou Bystroušky a lišiaka Zlatohříbka. Janáček však necháva Bystroušku zomrieť a nahrádza ju líštičkou z novej generácie. Prepojenosť prírody a myšlienku, že aj človek je len „zviera“, skladateľ vyjadril aj komponovaním jednotlivých zvieracích a ľudských postáv pre rovnaké hlasy (Rechtor – Komár, Farár – Jazvec, Revírniková – Sova) a aj ich príbehy zahŕňajú určitú paralelu (Rechtor aj Komár sú nešťastne zaľúbení, Jazvec aj Farár sú mravokárcovia...).

ZPĚT K OBSAHU ČÍSLA / ZPĚT K AKTUÁLNÍMU ROČNÍKU