Do hĺbky seba samého (Monológy a dialógy Andreja Kalinku a spol.)

Už v poradí druhá inscenácia Andreja Kalinku uvedená v trnavskom divadle Jána Palárika chce dokázať, že titulné monológy a dialógy v skutočnosti nie sú iba typom verbálneho prejavu.
Je za nimi zámer poznať seba samého. Kalinka tvrdí, že naše vzťahy sú závislé od vzťahu so sebou. Monológ preto možno považovať za formu dialógu so svojím vnútrom. Pričom na rezonanciu tohto typu vnútorného dialógu sú akosi prirodzene napojení aj ľudia okolo nás, ktorí naň – či už vedome, alebo aj nevedome – reagujú. Dialóg je zas naopak podobou monológu, keď nám komunikácia s ostatnými zrkadlí vlastne nás samých. V oboch prípadoch teda ide najmä o sebapoznávanie prostredníctvom komunikácie s tými druhými. Človek sa napokon nielenže neustále ocitá v komunikácii, on ňou priam sám je.

vo fantastickom sne Autorka výpravy Markéta Plachá vychádzala z princípov akčnej scénografie. Na javisku nevidíme žiadny konkrétny priestor. Divákova predstavivosť tak stráca akékoľvek limity a on sa zaraz ocitá vo fantastickom sne. Najprv však musí čeliť dvom mohutne pôsobiacim rozkladacím stenám, ktoré svojou počiatočnou statickosťou evokujú nemilosrdnú stráž toho scénického iluzívna. „Drsné“ steny napokon vyplnia ešte väčšiu časť scény svojím postupným rozširovaním sa do strán. Zásadným impulzom tejto expanzie bol postupne gradujúci vývoj deja do čoraz snovejšej dimenzie. Steny teda už nepredstavovali zdanlivých nepriateľov, ale presný opak, keďže neskôr zohrávajú skutočne kľúčovú rolu pri vytváraní mizanscén. Ich scénografickú variabilitu podčiarkovalo práve výtvarné využitie. Jedna zo stien sa vzápätí myslene zmenila nielen na papier, ale i papyrus, keďže Mosný a Hronský na ňu zaraz začali písať čiernou farbou bilingválnu knihu. Nastáva súlad, či súboj gréckeho a latinského písma? Alebo ide skôr o poctu jednotlivým národom?