DĚKUJEME
/.../
Ty, potenciálna pamäť národa, chceš písať o peknote, ale:
Včera ministerka odvolala riaditeľku národnej galérie.
Dnes ministerka odvolala riaditeľa národného divadla. Zajtra ministerka odvolá riaditeľa národného múzea.
Ty, potenciálna pamäť národa, čo si tiež nepamätáš nič, ale mne vždy niečo zapamätáš, zapamätaj mi, že:
Som krajina odvolaných riaditeľov.
Som krajina bezobsažných vyhlásení.
Som krajina nepríčetnej túžby po moci.
Som krajina zneužitých krojov.
Som krajina tradícií veľkou masou pojebaných do zadku.
Som krajina nekonečnej frustrácie.
Ty, potenciálna tvorkyňa národnej hymny, ktorú nie je na čom vystavať, ospievaj svoju krajinu!
Vykašli sa na biorytmus, vykašli sa na jedlo, vykašli sa na všetko, precíť si to utrpenie, ktoré ti zabezpečí redukciu pocitov na jeden, na ten jediný, ktorý potrebuješ, a píš o peknote. Spi cez deň, píš v noci, raňajkuj kávu, nevečeraj nič, pi víno, nevnímaj čas. Keď je tma, môže byť rovnako dobre ráno aj hlboká noc. Môžeš chodiť spať o piatej poobede a vstávať o druhej ráno, môžeš dlhodobo nejesť a skúšať limity svojho tela, je v tom niečo oslobodzujúce, uvoľňujúce, konečne si to ty, lebo je to tvoja voľba, ani východy a západy slnka ťa nebudú obmedzovať v tom, kto ty si, čo ty chceš; ani krajina, v ktorej žiješ, ťa nebude v ničom limitovať, lebo hranice tejto krajiny sú len formálne.
Táto krajina je miestom sústavného prekračovania morálnych hraníc, ale musí byť na nej niečo ospievateľné. Mysli – a vymyslíš čo.
Lenže v tejto krajine nie je myslenie žiaduce.
V tejto krajine sa myslenie systematicky likviduje.
Toto je krajina lepších a horších ľudí a ty si v tej druhej kategórii.
Včera ministerka odvolala riaditeľku národnej galérie.
Dnes ministerka odvolala riaditeľa národného divadla.
Zajtra ministerka odvolá riaditeľa národného múzea. Pozajtra ministerka odvolá národ.
Národ už budú len tí, čo držia v rukách lopaty. Nimi vykopú hroby pre nás nežiaducich.
A kedy sa to stalo, že slovo nežiaduci je synonymom slova mysliaci? V ktorej krajine si bola, keď sa toto stalo v tvojej rodnej krajine? Smiala si sa vtedy v tej krajine? Napriek tomu?
Som etablovaná slovenská spisovateľka s hypotékou a tristo eurami na účte a som nežiaduca, lebo pracujem hlavou.
Som persona non grata, lebo pri práci nepoužívam vidly a lopatu. Som gramotná žena, ktorá si v nenávistnom komentári na internete prečítala slovo vydly s tvrdým y.
Som autorka zhejtovaného článku v novinách.
Som morálna hodnota pojebaná do zadku veľkou masou spoluobčanov. Som hromadná frustrácia zo stavu vecí a som osobná frustrácia zo stavu mňa samej sledujúcej stav vecí.
Som abstinujúca alkoholička a cítim na sebe stigmu závislosti. Nie preto, že som sa liečila, ale že som sa k tomu priznala. Lebo u nás sa k takému nepriznáva. Som psychiatrický pacient a cítim na sebe stigmu duševnej poruchy, lebo u nás sa o takom nerozpráva. U nás, to je taká krajina bez hymny, krajina krojovanej nenávisti, krajina bez národnej hrdosti, lebo ako tu môžeš spievať, ako môžeš byť hrdá na fejkový národ? Som žena, ale nie som matka, preto nemám hodnotu pre túto spoločnosť. Som žena a som obeťou sexuálneho násilia, ale môj násilník nebol potrestaný, lebo nemám hodnotu pre túto spoločnosť. Som žena, ale som z východu, preto nemám právo na život v hlavnom meste.
Zapamätaj mi, že kedysi to tak nebolo, ale teraz:
Nevlastním televízor, lebo by som sa ho bála zapnúť.
Nečítam dennú tlač, lebo ohrozuje moje duševné zdravie. A ten úbohý kroj vôbec za nič nemôže.
/.../
celý text najdete pouze v tištěném čísle
ZPĚT K OBSAHU ČÍSLA / ZPĚT K AKTUÁLNÍMU ROČNÍKU
