Polemiky s antropocentrizmom (manifesty a výzvy pre ekologickejšie divadlo, čásť 4)

„Všetky existujúce herecké techniky vyžadujú ľudské telo. Divadlo Science fiction ľudské telo nepotrebuje. Pre divadlo Science fiction nič ako ľudské telo neexistuje.“
Christos Callow Jr., The science fiction theatre manifesto, 2018

Spoločnosť na Západe či globálnom Severe interpretuje svet ako príbeh o ľudskej civilizácii. V Európe tento antropocentrizmus dominuje približne od renesancie. Má to vplyv na výklad histórie, ekonomické modely, zákonitosti riadenia verejného života, vedu, kultúru aj umenie. Ako píše filozof Jiří Olšovský: „Řešení globálních problémů a rizik není možné bez podstatné proměny dominujícího hodnotového paradigmatu současné antropocentrické civilizace, založené na tradici stavějící se nepřátelsky k přírodě a bazírující na karteziánském (dobyvačném a v posledku kořistícím) myšlení.“
Práve neantropocentrické perspektívy, spôsoby poznávania a výklady sveta boli dlho potláčané, prehliadané, označované ako náboženstvo alebo „barbarská alternatíva“, odsunuté na okraj myslenia. Istú relevanciu v akademickom svete získali v druhej polovici 20. storočia, keď sa potenciálnymi možnosťami inej ako ľudskej perspektívy začala zaoberať environmentálna etika.

decentralizovaný anthropos Dnes sa mátoha antropocentrizmu po krátkom spánku opäť prebúdza. Prehnanú orientáciu na človeka kritizujú teoretičky i teoretici posthumanizmu a nového materializmu z oblasti humanitných a spoločenských vied. (Pozri viac napr. BRAIDOTTI, R. Posthuman Knowledge. Cambridge: Polity Press, 2020, 210 s.) Ako problém vnímajú snahu pomenovať novú epochu ako antropocén. Tento pojem by mal definovať obdobie, počas ktorého má ľudská aktivita dominantný vplyv na klímu a prostredie. (Pozri OXFORD DICTIONARIES. Definition of Anthropocene in English by Oxford Dictionaries [online]. Dostupné na internete: https://en.oxforddictionaries.com/ definition/anthropocene [cit. 30. 10. 2019].) Človek v antropocéne je jedným z hlavných, resp. hlavným geofyzikálnym činiteľom na planéte. Prejavuje sa to rozsiahlymi a deštruktívnymi (pre človeka aj iné organizmy) planetárnymi, globálnymi i lokálnymi zmenami na zemskom povrchu, nad ním aj pod ním. Odporkyne a odporcovia antropocénu ho vnímajú ako reprodukciu predstavy, že planéta funguje, stojí aj padá, v závislosti od ľudského vplyvu. Takéto myslenie podľa nich prehlbuje krízu, za ktorú navyše nemôže ľudstvo ako celok, skôr určité sociálne skupiny, spôsoby myslenia a modely spoločnosti (zamerané na výrobu, kumuláciu kapitálu, kolonizáciu, konzum, plytvanie, atď.)
Donna Haraway či Rosi Braidotti opisujú antropocén ako, istým spôsobom, prejav akademického, ľudského a mužského egoizmu: arogantnú snahu vidieť ľudské bytosti ako niečo výnimočné, na vrchole prirodzeného poriadku. (Pozri BEEVER, J. Anthropocentrism in the Anthropocene. In DELLASALLA, D. A., GOLDSTEIN. I. Encyclopedia of the Anthropocene [časť 4. Ethics], Oxford, Waltham: Elseviere, 2018, s. 44.) Odmietnutím antropocénu odmietajú aj antropocentrizmus a všemožne sa snažia o decentralizáciu človeka/ ľudstva v myslení, pričom sa opierajú napríklad o nasledovné tézy: – Neexistuje žiaden jeden všeobecný človek (man). Univerzálna predstava človeka vychádza z normovanej západoeurópskej perspektívy, teológie, vedy aj spôsobu života. (Pozri DAVIS, H. Art in Anthropocene. In BRAIDOTTI, R., HLAVAJOVA, M. Posthuman Glossary, Bloomsbury, 2018, s. 65–66.) – Každý človek je holobiont, teda živý systém pozostávajúci z mnohobunkového hostiteľa a všetkých mikrobiálnych symbiontov (baktérií, prvokov, húb, rias, vírov), ktorí obývajú jeho útroby alebo povrch tela. (Pozri KEJNOVSKÝ, E. Člověk jako ekosystém In Vesmír, r. 100, č. 7–8 (2021), s. 506–507.)
– Človek je neohraničený, vpletený do komplexnej siete sociálnych aj ekologických procesov, v ktorých hrajú kľúčovú úlohu mimoľudské bytosti a javy. (Pozri HARAWAY, D. Capitalocene and Chthulucene. In BRAIDOTTI, R., HLAVAJOVA, M. Posthuman Glossary, Bloomsbury, 2018, s. 79–83.)