V oku slovenskej kultúrnej búrky

Na sklonku jari ma redakcia SADu oslovila s žiadosťou o vytvorenie rozsiahleho rozhovoru s umeleckou riaditeľkou Činohry SND, ktorý by zmapoval dianie v slovenskom divadle v kontexte aktuálnej politickej situácie odvíjajúcej sa predovšetkým od výsledkov posledných parlamentných volieb. Na forme a dátume rozhovoru sme sa začali s Miriam dohadovať už koncom mája. Z dôvodu veľkej pracovnej vyťaženosti nás oboch sme sa nakoniec rozhodli odložiť ho na leto, aby sme sa doň mohli pustiť s čistou hlavou a v pokojnej atmosfére. Stretnutie sme nakoniec stanovili na stredu 7. augusta o 14:00 v Novej budove Slovenského národného divadla v Bratislave. 6. augusta však začali padať hlavy.
Ešte v ten deň sme sa s Miriam telefonicky zhodli na tom, že obzvlášť v aktuálnej situácii nemá zmysel nič odkladať. Poprosila ma jedine o časovú ústretovosť, keďže bratislavská kultúrna obec sa prepadla do chaosu. Na pôvodný čas nášho stretnutia bola totiž narýchlo zvolaná schôdza umeleckého súboru Činohry, aby došlo ku kolektívnemu vyhodnoteniu situácie a dohode na ďalšom postupe. Miriam súhlasila s tým, že všetko vyriešime operatívne – najprv sa trochu pozhovárame hneď po mojom príchode, tesne pred schôdzou Činohry, a potom fragmentovane medzi jej ďalšími povinnosťami (vyplývajúcimi so vzniknutej situácie), ak sa sem a tam naskytne voľná chvíľa.  
Dopoludnia 7. augusta však padla ďalšia hlava. Dozvedel som sa to už vo vlaku, asi hodinu od Bratislavy. Obratom sa mi ozvala Miriam s tým, že netuší, ako to stihneme, keďže sa na ňu valí jedna katastrofa za druhou a momentálne sú aj tak všetci na ceste na veľkú tlačovú konferenciu, ktorú na obed zvolala Slovenská národná galéria. Bol som takmer na mieste, nedalo sa nič robiť. Zo stanice som bežal rovno do galérie. Zhromaždila sa tam asi polovica významných kultúrnych predstaviteľov z mesta. Miriam sa ihneď po skončení musela vrátiť do divadla. Podarilo sa nám stretnúť sa až podvečer. Presadla si ku mne od stola, kde práve s kolegami ukončili konzultáciu s právničkou.

REŽ A RÚBAJ DO KRVE, PO TEJ SAMOSTATNEJ (LIBERÁLNEJ) KOTRBE
…Nie som si istá, koľko mám času. Neustále mi zvoní telefón… A hlavne netuším, či budeme schopní zhovárať sa o umení…

To ani nemám v pláne…
(smiech) Dobre. Tak sa do toho pusťme…

Včera ráno odvolala ministerka kultúry Slovenskej republiky Martina Šimkovičová (nominantka Slovenskej národnej strany) z funkcie generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla (SND) Mateja Drličku. Dnes v dopoludňajších hodinách došlo taktiež k odvolaniu generálnej riaditeľky Slovenskej národnej galérie (SNG) Alexandry Kusej. V oboch prípadoch sa tak udialo bez jednoznačne presvedčivých dôvodov, ktoré sú dokonca mimoriadne sporné. Medzitým už niekoľko dní prebieha odvolávanie manažérov v Slovenskej televízii a rozhlase – novovzniknutej STVR. Čo sa to momentálne deje v slovenskej kultúre?
Sú hlasy, ktoré to vnímajú ako takzvaný kobercový nálet na inštitúcie. Je to asi skúška toho, nakoľko sa ľudia dokážu nebáť a byť si vedomí následkov vlastných krokov v danej situácii. Zároveň je to aj skúška emócií, nakoľko ľudia dokážu v tomto špecifickom rozpoložení konať racionálne, absolútne vecne a či sa dokážeme vrátiť do úplne vecnej a odbornej roviny. Zdá sa, že minimálne tieto dve odvolania sú vykonštruované. To nás v tomto kontexte navádza k zásadnej otázke, či sa dokážu inštitúcie v demokratickej spoločnosti brániť proti politickej svojvôli. Panuje tu absolútna strata akéhokoľvek odborného dialógu o danej téme a my naozaj vnímame – a ja osobne ako Miriam Kičiňová, čoby dramaturg, taktiež – že toto konanie je zásadne účelové najmä v zmysle úsilia vytvoriť spoločnosť, ktorá je pasívna, nekladie otázky, nekonfrontuje sa. A napriek tomu, že sa tu všade vyhlasuje dialóg a zmier, sa v podstate robia všetky aktivity a akcie potrebné k tomu, aby tento zmier nemohol nastať.

Ministerstvo kultúry komunikovalo verejnosti, že v prípade odvolania Mateja Drličku malo ísť o závažné manažérske pochybenia, pričom dôraz je kladený predovšetkým na dve veci: Prvá súvisí nepriamo (a dosť zvláštne) s Drličkovým nedávnym odvolaním umeleckej šéfky Baletu SND Niny Polákovej pre opakované podozrenia zo šikanózneho správania sa k zamestnancom. Jednak to vraj neprerokoval s ministerkou, hovorkyňa MK navyše tlmočila, že vedenie ministerstva v tom vidí nadržiavanie baletnému súboru na úkor súboru operného. V balete vraj totiž Drlička uvedené problémy riešil, zatiaľ čo obdobné komplikácie v prevádzke opery nie. Tým sa mal dopustiť zvýhodňovania zamestnancov zahraničného pôvodu na úkor slovenských operných spevákov. (Predpokladám, že táto skladba zamestnancov súvisí s faktom, že v balete je v porovnaní so zvyšnými súbormi kvôli najnižšej jazykovej bariére aj najvyšší počet zamestnaných cudzincov.) Čo je konieckoncov veľmi príznačný ideový záver v kontexte súčasného krajne pravicového vedenia ministerstva kultúry. Ako vnímate tieto dôvody a súvislosti z pozície dlhoročnej zamestnankyne SND?
Obávam sa, že znovu použijem slovo vykonštruovaný. Ale asi je nutné to hlbšie rozobrať. Ja som z pozície inej kolegyne riaditeľky napríklad nevedela o tom, že Nina Poláková bude odvolaná a netrúfam si úplne hodnotiť veci, ktoré sa diali v baletnom súbore, pretože on má svoje veľké špecifiká. Zároveň akonáhle dochádza k nejakým závažným porušeniam zdravia pri práci, ohrozeniu možností profesného rastu, zastrašovaniu alebo nevhodnému spôsobu komunikácie so zborom svojich kolegov, tak generálny riaditeľ všetky tieto záležitosti musí riešiť. Ak paralelne z opery neprišli práve tieto typy dôvodov, tak predpokladám, že to asi nebolo nutné v tej chvíli z pozície generálneho riaditeľa riešiť. Áno, on má v štatúte ustanovené, že svojich umeleckých riaditeľov jednotlivých súborov musí prerokovať s ministerkou kultúry. To ale nie je možné docieliť, keď sa s ním nestretla. Nemôže apelovať, že sa niečo nedodržalo, keď sa vedome nevytvorili žiadne podmienky na to, aby sa akékoľvek stretnutie, eventuálne prerokovanie mohlo udiať. To je prvý zásadný problém. Ďalším je otázka, či by nebolo dôležitejšie zorganizovať skôr prerokovanie o novej osobe, ktorá na to miesto nastúpi, aby sa tak ošetrili záležitosti, ktoré sa v balete odohrávali. A preto sa obávam, že tento odkaz o obdobných praktikách v opere neprišiel k pani ministerke z rozhovoru s riaditeľom opery, ani celým operným súborom, s ktorým by sa stretla a mohla všetko vyhodnotiť. Takže kladiem otázku: na základe akých dát a od koho sa dospelo k tvrdeniu, že opera má rovnaké problémy a neboli riešené rovnakým spôsobom. Pretože ak tým narážala na kauzu z predošlého mandátu Mateja Drličku, kedy boli za istých okolností prepustení niekoľkí operní sólisti, tak to je kauza, ktorá prináležala vo veci riešenia úplne inej ministerke, ktorá v tej dobe riadila rezort. A ak sú to iba sťažnosti týchto prepustených operných kolegov, ktorí sa momentálne možno kontaktujú s ministerkou a vyhlasujú svoje bývalé problémy za súčasné problémy opery, tak to potom nie je relevantná informácia. Je to fabulácia. Tieto výroky ohľadom praktík v súboroch a údajného dvojakého metra sú manipulatívne – a to je zjavne jazyk a praktika, ktoré momentálne prináležia ministerstvu kultúry.
(Dodatok z emailovej komunikácie z dňa 1.9.: Momentálne sme v situácii, keď sa ministerka rozhodla byť chvíľu štatutárkou divadla a odvolanie Niny Polákovej zrušila, pani riaditeľka baletu sa vrátila na svoju pozíciu. To je obrovský precedens. Od roku 1996 sa žiadny minister neodhodlal priamo zasahovať do vedenia umeleckých súborov divadla. Sťažnosti tanečníkov kvôli prístupu vedenia sa v tomto prípade zrazu nezdajú také dôležité ako sťažnosti anonymných ľudí z opery.)

ZPĚT K OBSAHU ČÍSLA / ZPĚT K AKTUÁLNÍMU ROČNÍKU