archiv II. > texty622 > Ženské príbehy (Káťa Kabanová a Aida na Salzburských slavnostných hrách)
Rudo Leška

Ženské príbehy (Káťa Kabanová a Aida na Salzburských slavnostných hrách)

Predstavenia AidyKáte Kabanovej boli poslednými na tohtoročných Salzburských slávnostných hrách. Príbehy silných ženských hrdiniek a ich emancipácie sú pre operu živou vodou od čias, kedy ešte o hnutí za ženské práva nebolo ani počuť. V romantickej opere sa táto ingrediencia často mieša s postavou ďalšej ženy, ktorá kladnej hrdinke usiluje o milenca, prípadne rovno o život.
U Verdiho takýto divácky vďačný dramatický konflikt nájdeme okrem Nabucca (Abigail a Fenena) aj u princezien Aidy a Amneris. U Janáčka sú psychologický realizmus, autorova dramatická intuícia a konflikty jeho ženských postáv celkom iného razenia – nie sú romanticky pudové a povrchné, ale hlbšie motivované – predsa však majú čosi spoločné. Jenůfa a Kostelnička, milujúca hrdúsiacou láskou, Emilia Marty a Kristina, ktorej chlapec si pre Emiliu berie život, Bystrouška a pani Revírniková žiarliaca hádam na nevšedný pomer Revírnika k líške alebo nakoniec Káťa a Kabanicha, ktorá slobodymilovnú Káťu v podstate fyzicky zlikviduje. Nech už oboch autorov rozdeľuje estetický prístup k látke, ženský antagonizmus je – nielen pre nich – vítaným dramatickým korením.
Možno prekvapí, že obe diela spája aj skutočnosť, že v opernom programe festivalu sláviacom tento rok storočnicu sú uvedené len po druhý raz. Má to však svoju logiku – ťažiskom salzburského repertoáru nikdy nebola talianska opera, ale Mozart a Strauss, po vojne spolu s moderným repertoárom. Janáček sa tu však udomácňuje až od 90. rokov – z jeho významných opier tu nezaznela Bystrouška, ostatné až na Káťu len raz. V prípade Kabanovej je aj vďaka vydanému DVD dosiaľ v kolektívnej pamäti inscenácia Christopha Marthalera z roku 1998 odohrávajúca sa v ponurých panelákových kulisách (post)socialistickej strednej či východnej Európy
/poznámka redakce: O inscenaci psala Eva Hermannová v příloze ročníku 1998 nazvané „Nulté hodiny Christopha Marthalera“ (Káťa Kabanová – Salcburk 98)/, naopak Aida z roku 1979 Herberta Karajana ako režiséra i dirigenta už patrí iba do divadelnej histórie a fanúšikom archívnych gramofónových snímok.

Dočetli jste 10% procent článku, celý je k dispozici jen držitelům e-předplatného, které si můžete zajistit zde

Pokud máte předplatitelský login, tak se prosím přihlaste.