Performancie násilia a rašizmus

Literárny vedec Mark Lipoveckij je profesorom na Columbijskej univerzite v New Yorku a poprednou osobnosťou svetovej slavistiky a filológie. Venuje sa predovšetkým ruskému postmodernizmu. Prinášame preklad dvoch kapitol z jednej z najzásadnejších teoretických reflexií fenoménu ruskej novej drámy a úryvok z nedávno zverejneného rozhovoru s Lipoveckým v Radio Svoboda. (Alexander Genis: Vojna a rašizmus. Mark Lipoveckij o ideológii putinovského režimu. 13. 6. 2022. Dostupné online: https://www.svoboda.org/a/voyna-i-rashizm-mark-lipovetskiy-ob-ideologii-putinskogo-rezhima/31890195.html)
V knihe Performancie násilia (Performansy nasilia. Moskva: NLO, 2012) interpretoval Lipoveckij (v spoluautorstve s Birgit Beumers) novú drámu nie ako estetický, ale predovšetkým ako kultúrno-sociálny fenomén. Publikácia, ktorá vyšla v ruštine v roku 2012 (v angličtine pod názvom Performing Violence už v roku 2009), prináša podrobné analýzy divadelných textov a inscenácií najvýznamnejších predstaviteľov ruskej novej drámy. Autori štúdie nevidia význam novej drámy len v obnove súčasného divadla, ale predovšetkým v tom, že je odrazom špecifického stavu spoločnosti, v ktorom sa násilie – fyzické, psychologické alebo diskurzívne – stalo jednou z hlavných foriem sociálnej komunikácie.
Tento materiál nadväzuje na texty publikované v predchádzajúcich dvoch číslach SAD, aby ďalej ilustroval obraz ruskej mentality a pomáhal v orientácii a pochopení kultúrnych zdrojov a súvislostí tragického konfliktu, ktorého sme svedkami.

Násilie ako kultúrny problém Sociológovia a antropológovia sa pravdepodobne zhodnú na tom, že hoci sú násilie a agresia zakorenené v ľudskej povahe a neexistujú spoločnosti/ spoločenstvá, v ktorých násilie nie je prítomné, objektom sociálnych a humanitných vied je symbolické zobrazenie násilia prostredníctvom rôznych jazykov, diskurzov, rituálov a rétorík. Práve konfigurácia týchto elementov kultúry definuje funkcie násilia a charakterizuje spoločnosť v konkrétnych historických okolnostiach. Presnejšie: v centre pozornosti humanitných vied tým pádom nie je násilie, ale to, čo Robin Fox nazýva „predstavované násilie“ („the violent imagination“): „Problém nie je v násilí, ale v tom, ako je používané /.../ Problém nie je v našej násilnej podstate a dokonca ani v podstate násilia, ale v tom, akú rolu má násilie v predstavivosti /.../ Problém je v schopnosti ľudskej predstavivosti tvoriť obsiahle systémy, ktoré sú založené na násilí, ktoré získava podobu ich metódy a cieľa.“ (Fox, R.: The Violent Imagination // Agression and Violence, ed. by Peter Marsh and Anne Campbell. Oxford: Basil Blackwell, 1982. s. 14–15.) Fox zdôrazňuje, že pre „predstavované násilie“ alebo symbolické a diskurzívne formácie tvoriace násilie neplatí (presnejšie: nie vždy platí) sociopsychologická teória vysvetľujúca násilie ako reakciu na frustráciu: „Násilie rodí násilie a sklon k nemu vzniká v ľuďoch, ktorí, zdá sa, netrpia frustráciami. Násilie je nákazlivé. Vieme, ako ľahko sa násilie stane epidémiou – a dokonca objektom kultu. Akákoľvek ľudská emócia alebo činnosť podlieha rutinizácii. V tomto zmysle nie je potrebné v sebe hľadať frustrácie, aby sme objavili príklon k násilnému chovaniu.“ (Ibid., s. 18–19.)