Dve Manon Lescaut: jedna studenšia než druhá

V čase, keď Giacomo Puccini komponoval svoju tretiu operu Manon Lescaut, poznal eu- fóriu úspechu (Víly) aj pachuť odmietnutia (Edgar). To druhé mu však nebránilo sebavedome siahnuť po románe abbého Prévosta Histoire du Chevalier des Grieux, et de Manon Lescaut – teda látke, ktorej päť rokov pred ním nasadil opernú korunku obľúbený francúzsky skladateľ Jules Massenet. „On to cíti ako Francúz, s púdrom a menuetmi, ja to budem cítiť ako Talian, so zúfalou vášňou,“ (Citované podľa ČÁSTKOVÁ, Patricie. Moje láska přetrvá navždy. In Giacomo Puccini: Manon Lescaut, bulletin k inscenácii, s. 19.) komentoval Puccini. Búrky citov, autentické prežívanie túžby i bolesti, racionalita ustupujúca emocionalite – to sú základné ingrediencie veristickej tvorby. Vzbudiť záujem, prekvapiť a dojať, znelo Pucciniho motto. Aj preto súčasné inscenácie jeho opier skôr ustoja posuny v priestore alebo čase (hoci i tu režiséri vstupujú na vratkú pôdu), než pokusy vykladať ich prostriedkami štylizácie (výtvarnej, pohybovej, hereckej) či antiiluzívnych „scudzovákov“. Ešte nástojčivejšie než realisticky koncipované libretá sa totiž bráni hudba. Tá sa vyjadruje raz srdcervúco dojemnými, inokedy dramaticky strhujúcimi, v oboch prípadoch však priamočiaro komunikujúcimi ľubozvučnými melódiami, opojnou harmóniou a kontrastnou dynamikou. Nič z toho si s „umelinou“ netyká.

brno... Vstupy činoherných tvorcov do oblasti operného divadla nie sú nijako výnimočné. Napokon, absolventov opernej réžie je (nielen v našej geografickej oblasti) primálo na to, aby pokryli potreby rozvrstvenej divadelnej siete. Spojenie „činoherec plus opera“ aj pri hustnúcej frekvencii stále prináša očakávania čohosi nového, neopozeraného, prísľub sviežeho prístupu bez interpretačných stereotypov. Z mojej skúsenosti však najmä prvooperné pokusy činoherných režisérov zriedkakedy dopadnú úspešne, pričom pramálo záleží na ich veku a umeleckej vyzretosti. Buď ich zväzuje prílišná pokora, alebo prichádzajú objavovať to, čo nielen edukovaný režisér, ale aj skúsenejší operný divák dávno vie, prípadne inscenujú libreto, pričom sa minú s hudbou.
O pokore voči dielu hovorí aj Štěpán Pácl, ktorý svoj operný debut absolvoval v Národnom divadle Brno. Jeho inscenácia Pucciniho Manon Lescaut nenasleduje „bezduchou tendenci všechno převádět do žhavé současnosti“, voči ktorej sa vymedzuje v rozhovore pre portál Operaplus.cz (Pozri Operaplus.cz, 10. 2. 2025. Dostupné online: https://operaplus.cz/bezducha-tendence-vsechno-prevadet-do-zhave-soucasnosti-je-extrem-rika-reziser-stepan-pacl/), a nie je ani druhým v rozhovore spomenutým extrémom, t.j. „zpracováním, které «ctí» dobu vzniku“. Jej problém spočíva v tom, že v podstate akoby nevedela, čím a o čom chce byť. Režisér sa priveľmi spoľahol na tímových partnerov, scénografa Dragana Stojčevského, choreografku Andreu Miltnerovú a kostýmovú výtvarníčku Lindu Boráros. Je pravda, že prví dvaja zmienení majú s operou bohaté, úspechmi korunované skúsenosti. Vo všetkých takýchto prípadoch však spolupracovali s renomovanými opernými režisérmi, najmä s Davidom Radokom a Jiřím Heřmanom, ktorí ich scénografiu a choreografiu zmysluplne vkomponovali do celku inscenačnej koncepcie. To sa Štěpánovi Páclovi nepodarilo.
Stojčevského scéna je ako obvykle výtvarne estetická. Asketickosť pozadia kombinuje s výraznými detailmi, ktorých účinok podčiarkuje ich kvantitatívnym zmnožením: obrovské vejáre so secesnými výjavmi odkazujúcimi k dobe vzniku opery, ľahké záhradné stoličky v prvom dejstve odohrávajúcom sa v hostinci v Amiens. Minimalisticky koncipovaný vizuál poskytuje empatické pozadie pre kostýmy Lindy Boráros, ktoré prepájajú rôzne odtiene sivej pre zbor s výraznými farbami a strihmi pre sólové postavy (najmä apartné kostýmy Manon v prvom a druhom dejstve). No ak sa vo veristickej opere použije diétna, formálne štylizovaná scéna, tak sa od režiséra očakáva jej výživné naplnenie, dramatický kontrast, realistická autentickosť citov – nie ďalšia štylizácia.

ZPĚT K OBSAHU ČÍSLA / ZPĚT K AKTUÁLNÍMU ROČNÍKU