Festival francúzky a ženský (Aix-en-Provence 2024)

Pierre Audi, riaditeľ jedného z najvýznamnejších svetových operných festivalov, ktorý sa od roku 1949 koná v juhofrancúzskom Aix-en-Provence, pomenoval pri predstavení ročníka 2024 dve jeho dramaturgické dominanty. Prvou, ústrednou, sa stala francúzska opera vinúca sa od barokového Jeana Philippa Rameaua (Samson) cez tvorbu ranoklasicistického Christopha Willibalda Glucka pre parížsku operu (Iphigénie en Aulide / Iphigénie en Tauride) až po ikonické dielo (nielen francúzskeho) hudobného impresionizmu, Debussyho Pelléasa a Mélisandu. Tou druhou bola storočnica úmrtia Giacoma Pucciniho, skladateľa, ktorého Aix-en-Provence sedemdesiat rokov svojej existencie obchádzalo: tohtoročná Madama Butterfly bola po Tosce (2019) len druhým Pucciniho dielom vo festivalovom repertoári. Ďalším, Pierrom Audim síce neverbalizovaným, no každopádne neprehliadnuteľným menovateľom festivalu bol vysoký pomer žien v hlavných (t. j. v opere až doposiaľ prevažne „mužských“) tvorivých pozíciách. Pod dve z piatich hlavných operných inscenácií sa podpísali režisérky (Andrea Breth: Madama Butterfly, Katie Mitchell: Pelléas et Mélisande) a pod dve dirigentky (Susanna Mälkki: Pelléas et Mélisande, Emanuelle Haïm: Iphigénie en Aulide / Iphigénie en Tauride).
Vyslovený divadelný „highlight“, akým sa v predchádzajúcich ročníkoch stali napríklad inscenácie Romea Castellucciho (Requiem, 2019 /poznámka redakce: O inscenaci psala Michaela Mojžišová v SADu 5/2019 - O pekle a nádeji/; Résurrection, 2022), síce tento ročník podľa môjho názoru nevygeneroval, našlo sa však viacero povšimnutiahodných momentov, či už z hľadiska dramaturgie, režijného výkladu, vokálnych výkonov alebo hudobných koncepcií.

Hudobno-divadelná archeológia: Samson Tento projekt bol zvláštny od samotného počiatku. V jeho úvode nestál titul, k inscenovaniu ktorého by vedenie festivalu oslovilo kompetentných tvorcov, ale Audiho idea vytvoriť tím z nemeckého režiséra Clausa Gutha a francúzskeho dirigenta Raphaëla Pichona. Ako objasňuje Pichon v bulletinovom rozhovore, ich následné hľadanie v rezervoári francúzskej barokovej tvorby (tak znelo všeobecné dramaturgické zadanie) sa v istom momente zacyklilo. Vtedy položil Guthovi otázku: Ak by si mal a priori vybrať postavu alebo tému, ktorú by chcel inscenovať, kto, respektíve čo by to bolo? Guth vraj odpovedal bez zaváhania: Samson. V tomto momente sa stretli režisérovo zaujatie starozákonným hrdinom z Knihy Sudcov, ktorý – zradený krásnou Dalilou, zbavený mystickej sily a kruto oslepený Filištíncami – si u Boha ešte nachvíľu vyprosí pôvodný dar, aby sa mohol pomstiť svojim i Jahveho nepriateľom, a dirigentova „fantazmagorická fascinácia“ opusom, ktorý Jean-Philippe Rameau (1683–1764) skomponoval na libreto Voltaira (1694–1778), no jeho partitúra sa stratila skôr, než dielo „mohlo spôsobiť jednu z najväčších revolúcií vo vývine francúzskej hudobnej tragédie...“. Keď katolícka cirkev Samsona pri prvom (1734) i druhom (1736) pokuse o inscenovanie zakázala, jej večný kritik Voltaire o desať rokov neskôr publikoval revidovanú verziu libreta a Rameau našiel hudobným číslam miesto vo svojich neskorších operách. Súčasné uvedenie na festivale v Aix-en-Provence tak znamenalo svetovú premiéru opusu, ktorý vo francúzskych operných dejinách dovtedy figuroval len ako vzrušujúca, tajomná chiméra.

ZPĚT K OBSAHU ČÍSLA / ZPĚT K AKTUÁLNÍMU ROČNÍKU