archiv II. > texty222 > Tolerancia toxickej produktivity vo vedení kultúry (iné perspektívy)
Marika Smreková

Tolerancia toxickej produktivity vo vedení kultúry (iné perspektívy)

V emailovej schránke si v priebehu písania úvodu k tomuto článku čítam anglickú pozvánku: „Vážení, s potešením vás chcem pozvať na online výskumný seminár: Niet klimatickej spravodlivosti bez sociálnej spravodlivosti“. („Dear all, I am delighted to invite you to an online research seminar: No Climate Justice Without Social Justice.“) Registrujem sa, pretože budúci týždeň mám ako režisérka na voľnej nohe v zimnom covidovom období čas. Pozvánku mi preposlal môj muž, otec našej trojročnej dcéry a divadelný kolega, ako reakciu na to, čo sa snažím už niekoľko týždňov pre tento text sformulovať. Tri a pol roka, odkedy som nastúpila na rodičovskú dovolenku, spoločne so mnou sleduje, aké je pre mňa (nie však preňho) ako čerstvého rodiča náročné nájsť si prácu v odbore. Po absolvovaní réžie na JAMU a počas prvých rokov na doktorandskom štúdiu prichádzali pracovné ponuky od divadiel a popri nich som neprestajne pracovala na mnohých autorských projektoch. Cítila som sa ako mladá emancipovaná žena. Síce s extrémne malým príjmom vzhľadom na vysoký počet divadelných projektov ročne, či počet odpracovaných hodín, ale s hlasom vo verejnom priestore. Ponuky na režijnú prácu v kamenných divadlách od pôrodu už nikdy neprišli. Často sledujem programy divadiel a všímam si, koľko režisérok rôznych generácií, ktoré už nie sú umelkyne bez záväzkov, má na českej a slovenskej scéne kamenných divadiel priestor prinášať svoje témy a perspektívy. K tvorbe medzinárodného festivalu a k autorským réžijným projektom na nezávislej scéne si i naďalej (podobne ako mnohé iné divadelné režisérky – matky, ktorých prácu sledujem) robím produkciu sama, a to od prihlasovania konceptov na otvorené výzvy, písanie grantov, realizáciu projektov, až po ich vyúčtovanie. Častokrát zadarmo. Posledné roky som nútená zvládať tento kokteil časovo náročnej byrokratickej práce režisérky na voľnej nohe popri dennodennej starostlivosti o dieťa. Odkedy som však matka, dostávam čoraz viac pozvaní na spoluprácu od iných žien-umelkýň, ktoré sú alebo boli v podobnej situácii, respektíve sa cítia alebo cítili v tomto kultúrnom systéme podobne ako ja – diskriminované. Nie však až tak na základe pohlavia, ale na základe rodičovského stavu - matky. Mám pocit, že medzi ženami v umení v tejto životnej fáze začne fungovať empatia a vzájomná podporná solidarita, ktorú bohužiaľ dostatočne necítime v rámci fungovania celej umeleckej obce a jej inštitúcií.

Dočetli jste 10% procent článku, celý je k dispozici jen držitelům e-předplatného, které si můžete zajistit zde

Pokud máte předplatitelský login, tak se prosím přihlaste.