Potulky imagináciami (Jiří Austerlitz v Bratislave)

Najnovšou inscenáciou Bábkového divadla v Bratislave je Hugov svet – výsledok historicky prvej spolupráce domácich tvorcov s českým režisérom Jiřím Adámkom Austerlitzom. Ten, nadväzujúc na úspešné detské tituly Libozvuky a Tramtárie v pražskom divadle Minor, predstavil čaro svojej divadelnej poetiky aj najmladšej generácii bratislavského divadelného publika.
Zaujímavý je už samotný materiál, ktorým sa Adámek ako autor libreta a režisér inšpiroval. Ide o skutočné zápisky dnes šesťročného Huga z Pezinku, ktorý v štyroch rokoch dostal písací stroj a naučil sa ho používať. Z autentickej reflexie fantazijného sveta mysle malého chlapca, dotvorenej autorským vkladom tvorcov inscenačného tímu, Adámek komponuje príbeh postavený na veľmi jednoduchej schéme základných situácií. Heslovité literárne rozprávanie podriaďuje obrazu ako takému a pútavá je preto viac forma než samotný obsah. Hugo, ktorý má v inscenácii takmer šesť rokov, sa sám vyberie na prechádzku a na svojich potulkách čelí nezvyčajným zážitkom. Stáva sa svedkom toho, ako sa z vajíčka vyliahne vtáčik, ktorému vzápätí veľký holub vyzobe krmivo. Stretáva žabu, slona, svojich dvoch kamarátov či líšku, ktorá pomáha Hugovi zrekapitulovať si, čo zažil, a potom ho pozýva k sebe domov. Malý chlapec pozoruje pochodujúcich vojakov aj motorkára počas jazdy, pričom sám túži po ceste motorkou do Austrálie a sníva o stretnutí s mimozemšťanmi, ktorí sa mu napokon aj zjavujú.
Napriek tomu, že autor pracuje predovšetkým s jednoduchými, avšak významovo jasnými vetami, dokáže sa s jazykom básnicky vyhrať; libreto má skôr lyrický než dramatický charakter. Adámek narába s voľným i viazaným veršom, ale aj prvkami hovorenej reči, najmä keď Hugo vedie dialóg s niektorou z postáv. Využíva princíp opakovania veršov idúcich po sebe v plne identickom znení, prípadne sa v ďalších riadkoch opakuje len nejaká časť alebo jedno konkrétne slovo z predchádzajúcich viet, ktoré zároveň dopĺňa o ďalšie frázy dodávajúce celej strofe nový význam. Rafinovane sa pohráva so stavbou verša a pozíciou slova aj v tej najjednoduchšej vete. Rozprávanie o malom chlapcovi, ktorý sa počas prechádzky stratil, sa začína zborovou recitáciou:
„Hugo šiel Huginko šiel
Hugo šiel Huginko šiel
Hugo šiel prvýkrát šiel
Huginko šiel sám šiel
šiel sám prvýkrát sám
prvýkrát prvý krát prvý krát sám
Hugo sám šiel sám prvýkrát sám
šiel Huginko šiel prvýkrát šiel.“
Členom súboru bratislavského bábkového divadla sa darí vytvoriť teleso, ktorého živosť závisí na precíznej spolupráci jednotlivých článkov a dynamických variáciách voicebandovej prezentácie textu. Recitujú unisono, striedavo, polyfónne alebo zámerne nekoordinovane jeden cez druhého, keď sa význam vypovedaného mierne deštruuje. Azda najviac pôsobivo znie práve viachlasný prednes, keď začne jeden alebo dvaja herci stojaci v strede scény za mikrofónom a nimi prednesené verše v rovnakom rytme a tóne postupne preberajú aj ďalší, akoby sa priestorom šírila ozvena. Veľmi citlivo a bez zbytočne preexponovaného výrazu nachádzajú osobité hlasové prostriedky pre zdôraznenie dramaticky napätých situácií. Keď napríklad vtáčika vyplaší veľký holub a chce mu zjesť krmivo, účinkujúci hrubým a nižšie položeným hlasom priam rapovo spievajú repliku „daj zob, daj – len mne! Len mne!“ Tajomne vyslovované „Nevieme nevieme kde sa čo prihodí/ nevieme nevieme čo sa bude diať“ zaznieva ako refrén; často na konci alebo začiatku obrazu, kedy herci stíšeným hlasom a so zvedavým výrazom v tvári naznačujú atmosféru blížiaceho sa dobrodružstva