Letmé odozvy mezinárodnej divadelnej produkcie (festival Divadelná Nitra 2023)

Leitmotívom 32. ročníka Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra sa stali odozvy. Odozvy ako ohlasy či reakcie na globálne problémy, ktorým naša spoločnosť v súčasnosti čelí. Riaditeľka festivalu Darina Kárová počas slávnostného otvorenia vymenúvala všetky výzvy, na ktoré festival dramaturgicky reaguje: vojny, vylúčenia, osamelosti, tragické ľudské osudy, environmentálna kríza, reakcia prírody na snahy človeka si ju podmaniť. Práve táto línia ekologických tém priniesla do programu azda najzaujímavejšie inscenácie.

o priehrade a čase Na Slovensku vzniklo v ostatnom období viacero diel poukazujúcich na príbehy regiónov či konkrétnych lokalít, ktorých súčasná identita je poznačená devastujúcimi zásahmi do životného prostredia, pričom tie narušili nielen ich prirodzenosť, ale negatívne ovplyvnili aj životy obyvateľov (Kým nastane ticho v Divadle Andreja Bagara v Nitre, Terra Apathy v Divadle Pôtoň). Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene sa k sezóne 2022/2023 postavilo s ambíciou sústrediť sa na lokálne témy s celospoločenským dosahom. Oslovilo české tvorkyne Petru Tejnorovú a Martu Ljubkovú, ktoré s domácim súborom naštudovali javiskové dielo o spore o výstavbu vodného diela na území neďalekej obce Slatinka.
Komunisti ešte v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia zakomponovali do vodohospodárskych plánov ideu vzniku vodnej nádrže. Keď bola v obci päť rokov pred pádom režimu oficiálne vyhlásená stavebná uzávera, nikto zrejme netušil, že k realizácii vodného diela nikdy nedôjde. Napriek tomu si mnohí obyvatelia Slatinky nechali od investora stavby odkúpiť domy a pozemky a boli presídlení do vedľajšej obce Zvolenská Slatina.
Sme krajina: Príbeh ľudí, priehrady a času je autorským dokumentárnym projektom, ktorý vznikal kolektívnou metódou tvorby a zaznamenáva sériu faktov, udalostí, stanovísk viacerých zaangažovaných strán aj odborníkov a svedectiev miestnych ľudí v kauze vodné dielo Slatinka. Estetika jednoduchosti necháva vynikať predovšetkým obsah jednotlivých informácií a prezentovaných postojov, na základe čoho si divák postupne skladá veľmi komplexný obraz o komplikovanom a dlhotrvajúcom spore. Tvorcovia vychádzali predovšetkým z dobových materiálov, záznamov a zápisníc z diskusií, spomienok pamätníkov i hercov, z vedeckých aj odborných posudkov a stanovísk k plánovej výstavbe; gro inscenácie tvorí rekonštrukcia verejného rokovania z 26. júna 1995. Základným princípom sa stáva narúšanie divadelnej iluzívnosti: hneď v úvode predstavenia civilne oblečení herci postupne vstávajú z miest v hľadisku, aby sa predstavili osobnými menami a v krátkosti divákom priblížili svoj prvý kontakt so Slatinkou. V plne osvetlenom priestore pred zatiahnutou oponou stoja na javisku štyri stoličky a na každej z nich je položený znak ako zástupný symbol subjektov zaangažovaných do diskusie o vodnej nádrži Slatinka – erby obcí Zvolenská Slatina a Slatinka, logá spoločnosti Ekospol a štátneho podniku Vodohospodárska výstavba Bratislava. Zvolenským hercom sa podarilo pomerne dobre vyrovnať s požiadavkami dramaturgicko-režijného tímu a zachovávajú si odstup i vecný a emočne nezainteresovaný postoj. Nehrajú postavy, len prezentujú stanoviská a názory diskutujúcich: zakaždým spomenú meno a rolu osoby, za ktorú prehovárajú. Náznakovo pracujú aj s rekvizitami erbov a log (berú ich do rúk, prípadne si sadajú na stoličku, na ktorej bol daný znak položený), čím jasne naznačujú, za koho v spore aktuálne vystupujú. Neustále si zachovávajúc potrebný odstup z pozície komentátorov, striedavo vyjadrujú postoje zástupcov obcí, podnikov i samotných občanov či aktivistickej skupiny. Plynule sa pritom pohybujú po priestore, za občanov prehovárajú z hľadiska, za ostatných zväčša z javiska.