Mezi vlákny nejhlubší senzitivity

TVOŘÍME PRO LOKÁLNÍ PUBLIKUM V MEZINÁRODNÍM KONTEXTU
Odivo patří k divadelním uskupením, k jejichž existenci neodmyslitelně náleží kočování po mezinárodních i slovenských festivalech. Na vašich stránkách jsem nevyčetla, že disponujete nějakou lokální základnou. Do jaké míry je váš divadelní život kočovný? Absolutně?
Monika Kováčová: A predsa základňu máme a táto otázka nám diagnostikuje, že by sme o nej mohli hovoriť častejšie, prípadne jej dať priestor aj v dostupných dokumentoch. Dlhoročne spolupracujeme so Záhradou – centrom nezávislej kultúry, v ktorej uvádzame naše premiéry a banskobystrické reprízy. A nielen to. Poskytuje nám aj ľudský a technický support, vníma nás ako jeden z domácich súborov. Silné spriaznenie cítime aj zo strany Divadla z Pasáže, ktoré nám zapožičiava svoje štvorcové metre pri tvorbe nových diel. Banskú Bystricu teda vnímame ako náš domov, pevný bod. Cestovanie a hľadanie si publika je však s nami prepletené už od začiatku. Vzhľadom na naše zahniezdenie v regióne sa stalo možnosťou ako šíriť povedomie o našej tvorbe, získavať nových priestorových a umeleckých partnerov, stávať sa súčasťou väčších dramaturgických celkov. Každoročne odohráme približne 95% repríz mimo domovského prostredia.
Mária Danadová: Avšak priestor, akési laboratórium, kde by sme sa mohli na dlhší čas zatvoriť, rozložiť, kontinuálne experimentovať a tvoriť, nám chýba. Náš nomádsky spôsob fungovania nie je otázkou voľby, ale nevyhnutnosťou. Keď si odmyslíme domáce a zahraničné festivalové hosťovania, ktoré sa v posledných rokoch stali väčšinovým priestorom pre uvádzanie nášho repertoáru, čo nás veľmi teší… Pri bežných reprízach si v istom slova zmysle musíme hľadať svoje publikum, cestovať za ním do rôznych kútov Slovenska. Je to akési vytriezvenie, návrat do reality nezávislého divadla z festivalovej bubliny. Priznávam, že si často prajem teleport, nevyrážať v skorých ranných hodinách a nevracať sa v hlbokonočných tmách. Hosťovanie s predstavením „na otočku“ väčšinou znamená 14-16 hodinovú „aktívnu záležitosť“, z čoho samotné predstavenie trvá cca hodinu. Vie to byť naozaj únavné. Na druhej strane je to napĺňanie štatusu „živej kultúry“, drží nás to v strehu v tom najlepšom slova zmysle, sme plné stále nových stretnutí a impulzov a je to jeden zo spôsobov ako sa vyhnúť stagnácii. A taktiež tvorba z pozície na periférii, teda mimo centra diania (ktorým je na Slovensku Bratislava) je nám bytostne blízka. Má v sebe inú časovosť a dynamiku.

Stalo se vám, že jste v nějaké lokalitě zakotvili na delší dobu a navázali dlouhodobější vztah s místním publikem? A pokud ne, schází vašemu divadlu taková místní vazba? Čím ji vynahrazujete?
Kováčová: Zakotvili sme vo vyššie uvedenej Banskej Bystrici, ale dlhodobejšie väzby založené na pravidelnej periodicite repríz sme nenadviazali. Je to taký prelietavý vzťah, rozvíjaný skôr organicky ako strategicky. Napriek tomu si nás postupne diváčky a diváci našli a cítime evidentný záujem o našu tvorbu a podporu. Dokonca začali návštevníci a návštevníčky za našimi predstaveniami cestovať z rôznych kútov Slovenska.
Spätnú väzbu však dostávame takmer v každom reprízovom/festivalovom priestore a tak prirodzene vnímam slovné spojenie „lokálne publikum“ v širšom, národnom a medzinárodnom kontexte. V konečnom dôsledku si teda myslím, že sme v Banskej Bystrici dostatočne zakorenené na to, aby sme mohli rásť, aby sme sa mali kam vrátiť a odkiaľ vychádzať.