Neradostná správa o stave světa (pražské Zlato Rýna)

Ak má operná literatúra dielo, ktoré by sme mohli nazvať ságou, je ním jednoznačne Wagnerov Prsteň Nibelungov. Tetralógia, ktorá v celistvosti trvá približne pätnásť hodín, rozpráva príbeh niekoľkých generácií postáv túžiacich po moci, bohatstve, sláve a večnej mladosti. Každé uvedenie Ringu je divadelnou udalosťou sezóny, nech už sa premiéra koná kdekoľvek. Jeho naštudovanie totiž vyžaduje mimoriadnu precíznosť a výbornú kondíciu tvorivého tímu vo všetkých zložkách – veľký počet vynikajúcich spevákov, kvalitného režiséra a dirigenta s veľkým pochopením pre Wagnerov hudobný rukopis aj zmýšľanie.
Zlato Rýna, prvú časť Prsteňa Nibelungovho, skomponoval Richard Wagner ako „predvečer“ k nasledujúcim častiam. Už tu sa stretávame s niektorými kľúčovými postavami, spoznávame zápletku aj prehistóriu prsteňa, jeho prekliatie zapísané nielen v librete, ale aj v hudbe. Tá sa postupne prostredníctvom leitmotívov rozvíja a rozpráva príbeh dcér Rýna, ktoré strážia zlato a ktoré v slabej chvíli, ohúrené krásou nerastu, prezradia Nibelungovi Alberichovi tajomstvo pokladu. Vraj ten, kto sa navždy zriekne lásky, získa zlato z rieky a vyrobí z neho prsteň, sa stane najmocnejším na svete. Alberich túžia- ci po láske a priazni dcér Rýna sa po ich odmietnutí a výsmechu zrieka lásky. Ukradne zlato a tým spustí kolobeh udalostí, ktoré vedú až k záverečnému obrazu v poslednej časti Ringu, kde sa zlato po mnohých peripetiách a škodách, ktoré napáchalo v rukách chamtivých ľudí, obrov, škriatkov aj bohov, vráti späť do Rýna.
Richard Wagner siahol pre inšpiráciu k Prsteňu Nibelungovmu do pokladnice severských a germánskych mýtov a povestí. Samotné Zlato Rýna čerpá postavy a námety predovšetkým zo zbierok islandských epických básní, ktoré nesú súborný názov Edda a pochádzajú z obdobia stredoveku. Wagner sa však neuspokojil len s povrchným prerozprávaním existujúcich príbehov, ale z postáv severskej mytológie vytvoril nové charaktery, ktoré síce stále nesú prvky pôvodných legendárnych bytostí, avšak v Prsteni Nibelungovom majú svoj osobitný, autonómny charakter slúžiaci skladateľovmu dielu a autorskému zámeru. Wagnerov Ring hovorí príbeh o tom, že závisť, túžba po moci, chamtivosť a skorumpovanosť sú vlastné všetkým bytostiam. Dalo by sa povedať, že Richard Wagner v Prsteni Nibelungovom vytvára novodobý antikizujúci mýtus, ktorý pretavuje nielen do epickej línie príbehu a do textu libreta, ale aj (a predovšetkým) do hudby. V Ringu, ktorý skladateľ komponoval celých dvadsaťšesť rokov (1848–1874), sa napĺňa Wagnerov koncept gesamtkunstwerku, teda syntetického umeleckého diela, ktoré pozostáva z mnohých zložiek (hudba, text, scéna a kostýmy, svetlo, choreografia a pod.), ale žiadna nie je a priori nadradená ostatným. A ak už má prevládať jedna zložka nad ostatnými, mala to byť podľa Wagnera hudba, ktorú skladateľ považoval za najvznešenejšie zo všetkých umení. Nie však v duchu omračujúcej virtuozity, ale koherentného diela, ktoré rozpráva príbeh, skutočnú hudobnú drámu.
Tento koncept gesamtkunstwerku sa v hudobnej zložke Ringu napĺňa nielen prostredníctvom bohatej, hutnej orchestrácie a nekonečných melódií, ale aj prostredníctvom leitmotívov. Sú to hudobné odkazy na postavy či prvky, ktoré sú dôležité. Prostredníctvom týchto stále sa opakujúcich, dynamicky sa meniacich motívov dokáže divák alebo poslucháč presne odčítať motívy konania postáv, ich javiskovú akciu, vie si spomenúť na udalosti, ktoré sa stali, proroctvá, ktoré boli vyrieknuté, alebo dokáže v predtuche rozpoznať udalosti, ktoré sa ešte len majú stať. Leitmotívy robia z Ringu dielo, ktoré je skutočnou hudobnou drámou, prepájajú jednotlivé časti (Zlato Rýna, Valkýra, Siegfried, Súmrak bohov) a vytvárajú zo štyroch opier jeden príbeh.

DALŠÍ ČLÁNEK  
ZPĚT K OBSAHU ČÍSLA 
ZPĚT K AKTUÁLNÍMU ROČNÍKU