Éterický príbeh a zhmotnená hudba (Castellucciho Pélleas et Mélisande v La Scale)

Jediná opera francúzskeho skladateľa Clau- da Debussyho Pelléas a Mélisanda (1902), skomponovaná podľa lyrickej drámy Mauricea Maeterlincka, patrí k referenčným dielam svetovej opernej literatúry dvadsiateho storočia. Snová neurčitosť a záhadná tajomnosť textu vpradená do tkaniva zdanlivo prostej, vnútorne však nesmierne rafinovanej hudby podsúva omnoho viac otázok než odpovedí. Odkiaľ sa Mélisanda vzala na čistinke, kde ju plačúcu za korunkou, ktorá jej spadla do hlbokej studničky, našiel princ Golaud, starší z vnukov allemandského kráľa Arkela? Je efemérnou prírodnou bytosťou, alebo reálnou ženou utekajúcou od prežitej traumy? A kto je Golaud? Archetypálna esencia toxickej maskulinity, či nešťastný osamelý vdovec v kríze stredného veku, ktorý nedokáže milovať synčeka Yniolda ani emocionálne ochrániť krehkú manželku? Čo sa v skutočnosti stalo alebo nestalo medzi Mélisandou a Pelléasom predtým, než zahynul rukou žiarlivého brata? Kto je otcom dievčatka, ktoré porodila umierajúca Mélisanda? Prečo stratil zrak starý kráľ Arkel? A prečo vyschla studňa liečiaca oči slepých v záhrade zámku? Nič z toho Maeterlinckov text ani Debussyho hudba neprezradia, chýbajú dramaturgické motivácie i pointy, postavy sa vynárajú z tieňa a vzápätí sa v ňom strácajú. Nezvyčajnou je nie- len reč libreta, ale aj revolučná inštrumentácia a symbolistická hudobná figuratívnosť, ktoré ultimatívnym spôsobom ovplyvnili hudobný vývin nastupujúceho storočia.
V roku 1997 vytvoril Robert Wilson doposiaľ najslávnejšiu, estetickým dosahom i repertoárovou životnosťou zrejme neprekonateľnú magicko-abstraktnú inscenáciu Pelléasa a Mélisandy (Opéra National de Paris, Salzburger Festspiele). No cesty géniov nie je ľahké nasledovať, a tak prominentní tvorcovia inscenácií nasledujúcich troch dekád prenikali do Maeterlinckovho/Debussyho tajomstva z iného konca. Vo svojich koncepciách pátrali po koreňoch rodinnej traumy (Dmitrij Černiakov, Zürich, 2016), prípadne nazerali na príbeh zo spoločensko-kritických (Stefan Herheim, Glyndebourne, 2018) či feministických pozícií (Katie Mitchell, Aix-en-Provence, 2016, 2024; O tejto inscenácii som písala v SADe 5/2024 - Festival francúzsky a ženský). Až kým v apríli tohto roku nevznikla v milánskom Teatro alla Scala inscenácia, ktorá sa suverénne, bez naj- menšieho náznaku plagiátorstva vrátila k poetike výtvarného symbolizmu a metafyzickej tajomnosti. Režisérom, ktorý sa nebál vystaviť konfrontácii s kultovou Wilsonovou produkciou (odhadujem, že mu táto konotácia ani neprišla na um), je Romeo Castellucci.

DALŠÍ ČLÁNEK  
ZPĚT K OBSAHU ČÍSLA 
ZPĚT K AKTUÁLNÍMU ROČNÍKU