Zapĺňat javisko zemou (manifesty a výzvy pre ekologickejšie divadlo, část 2)

Každé divadlo je ekologické. Čo som sa pokúsil zdôvodniť na základe textu Timothyho Mortona v minulej časti tohto seriálu. Každá inscenácia je votkaná do siete zemských vzťahov na rôznych úrovniach. Teória umenia na to začína upriamovať väčšiu pozornosť približne od 90. rokov 20. storočia. Prístup, ktorý zohľadňuje v umení a kultúrnych prejavoch to, čo nepatrí k ľudskému svetu, sa nazýva ekokritika. Táto disciplína sa zrodila v dobe eskalácie niekdajších environmentálnych kríz a prehodnocovania vzťahu západných ľudí k vlastnému planetárnemu vplyvu. Ide o prvý celistvý teoretický prístup pre vnímanie, sledovanie a analýzu reprezentácie prírody v kultúrnych výtvoroch.

mnoho definícií Ekokritika bola sprvoti literárna a kultúrna teória, dnes „označuje všetky diela humanitných oborov (mediálna a filmová veda, filozofia aj dejiny), ktoré sa sústredia na ekologické otázky.“ (Ecocriticism is often used as a catchall term for any aspect of the humanities (e.g., media, film, philosophy, and history) addressing ecological issues, but it primarily functions as a literary and cultural theory.“ - Gladwin, D. Ecocriticism. In Oxford Bibliographies [online], Oxford University Press, 2017. Dostupné na: www.oxfordbibliographies.com [cit 7. 1. 2023].) Vznik ekokritiky ovplyvnila nepochybne aj tradícia environmentálne orientovanej literatúry v Spojených štátoch. Približne od 50. rokov minulého storočia tvorkyne a tvorcovia začali vnímať negatívne zmeny v krajine aj to, ako priemysel a jeho infraštruktúra zasahuje do kvality života ľudí aj mimo-ľudských bytostí a začali tieto témy spracovávať aj umelecky. Intenzívne odlesňovanie spojené s degradáciou pôd, následky používania pesticídov, znečistenie ovzdušia dusíkatými a sírnymi zlúčeninami, ropné havárie a ich devastačný dopad na ekosystémy aj niekdajšie globálne výzvy (akou bola napr. ozónová diera) boli témami, ktoré ich znepokojovali. Vo svojej tvorbe zdôrazňovali, že na Zemi dochádza k potláčaniu prírodného sveta v prospech ekonomického a sociálneho rozvoja. (Od prírodne orientovaných diel /napr. Walden, Hen ryho Davida Thoreau; Almanach mojej krajiny, Aldo Leopold/ sa téma posunula k reflexii konkrétnych problémov s konkrétnymi premennými. Ikonickým dielom sa stala Tichá jar od Rachel Carsonovej z roku 1962, ktorá jazykom beletrie popisuje, ako pesticíd DDT spôsobil v americkej krajine ekocídu. Svoju úlohu v rozpuku záujmu o tematiku však v umení zohralo aj výtvarné hnutie Land artu zo 60. rokov. ) „Pôvodne vedci mienili iba obohatiť literárnu analýzu o pozadie ekologického myslenia a zahrnúť do nej morálne a spoločenské aspekty aktivizmu.“ (Originally, scholars wanted to employ a literary analysis rooted in a culture of ecological thinking, which would also contain moral and social commitments to activism.“ - Gladwin, D. Ecocriticism. In Oxford Bibliographies [online], Oxford University Press, 2017. Dostupné na: www.oxfordbibliographies.com [cit 7. 1. 2023].) Ekokritika sa však ujala a podobne ako iné kritické teórie sa rýchlo rozšírila v rôznych akademických oblastiach. Dnes ju pomenúva niekoľko definícií. Možno až príliš všeobecná, no výstižná je jedna z prvých, od profesorky literatúry Cheryll Glotfeltyovej: „Ekokritika predstavuje štúdium vzťahov medzi literatúrou a fyzickým prostredím.“ („the study of the relationship between literature and the physical environment“  -Glotfelty, Ch., Fromm, H. The Ecocriticism Reader: Landmarks in Literary Ecology, 1996. Atény: The University of Georgia Press, s. XVIII)Vzhľadom na potrebu narúšať dualizmus západného delenia sveta na ľudské a prírodné, vystihuje tento teoretický prístup aj o niečo mladšia definícia Serpila Oppermanna: „Ekokritika obohacuje literárnu vedu o zemsky orientovaný prístup a kritiku o ekologický prístup.“ ⁽„Ecocriticism, then, takes an earth-centered approach to literature, and an ecological approach to literary criticism.“ - Oppermann, S. Ecocriticism: Natural World in the Literary Viewfinder, Journal of Faculty of Letters. Hacettepe University, r. 16, č. 2. 1999, s. 30.) V divadle to, podobne ako v literatúre, dnes znamená aj reinterpretácie tradičných pilierov. „Kritici a vedci, ktorí chcú skúmať spôsoby, akými ekológia (...) formuje dramatické formy, stoja na okraji rozľahlého, otvoreného poľa dejín, ktoré možno revidovať, štýlov vhodných na diskusiu a kontextov, o ktorých sa dá uvažovať iným spôsobom.“ („Critics and scholars who want to investigate the way ecologies /.../ shape dramatic forms stand at the edge of a vast, open field of histories to be rewritten, styles to rediscuss, contexts to reperceive.“ - Munk. E. A. Beginning and an End. In Theater, 1994, r. 25, č. 1 s. 6.)