Ako čeliť vojne, keď príde? (Kroniky vojny, lásky a nenvisti a Danse Macabre)

Po ťažkom traumatickom zážitku, niekedy aj bez príčiny, sa trajektória [života] rozdvojí a nová osobnosť bez precedensu sa zžíva s predchádzajúcou, až nakoniec obsadí celý priestor pre seba. Je to nerozpoznateľná osobnosť, ktorej prítomnosť nevyplýva z minulosti a ktorej budúcnosť nemá zajtrajšok; absolútna existenciálna improvizácia. Forma zrodená náhodou, vytvorená náhodou; druh náhody. Zvláštna rasa. Obluda, ktorej vzhľad nedokáže vysvetliť žiadna genetická anomália. Druhýkrát prichádza na svet nová bytosť, ktorá sa vynára z hlbokej priekopy vykopanej v biografii.
(Malabou, Catherine, Ontologie de l’accident: Essai sur la plasticité destructrice, Paris: Éditions Léo Scheer, 2009. Preložila autorka z poľského prekladu P. Skalskeho.)

Udalosti, ktoré v posledných rokoch otriasli Ukrajinou, radikálne zmenili a naďalej menia jej divadelnú panorámu. Euromajdan, anexia Krymu, vojna na východe krajiny a napokon plnohodnotná vojna, ktorú Rusko rozpútalo proti Ukrajine vo februári 2022, zrušili všetky predchádzajúce uvažovania o scéne, hercovi a predovšetkým o repertoári. Oficiálne divadlá, veľkoryso ovenčené titulmi „národné“, „štátne“, „akademické“, „dramatické a hudobné“, sa museli podeliť o priestor s úplne novým fenoménom. Tu sa spomedzi zadymených horizontov začalo vynárať celkom iné divadlo – nezávislé, politické, nahnevané či utiahnuté. Divadlo, ktoré vo vojnovej situácii – niekedy z nevyhnutnosti, inokedy z vlastnej vôle – prevzalo zodpovednosť krehkých a neschopných štátnych inštitúcií.
Od začiatku vojenskej agresie divadlá po celej Ukrajine sa pridali k množstvu inštitúcií, ktoré poskytli svoje budovy verejnosti. Namiesto toho, aby svoje priestory ponúkli hercom a režisérom, dali ich k dispozícii ľuďom hľadajúcim útočisko, dobrovoľníkom a humanitárnym organizáciám. Na dlhšiu dobu sa divadlá stali útulkami, nocľahárňami a skladmi humanitárnej pomoci. Na frontoch boja proti agresorovi Ukrajinci okrem núdzovej pomoci veľké úsilie začali venovať aj záchrane hmotného kultúrneho dedičstva – sôch, pomníkov, obrazov, archívov, galérií, múzeí – vrátane tých divadelných. Ani pod hrozbou straty života ukrajinskí umelci neváhali a začali riskovať a stále riskujú – niektorí sa úplne vzdávajú svojej práce a vstupujú do armády. (Napríklad umelkyňa a LGBT aktivistka Antonina Romanova. Pozri článok Bojové fronty ukrajinského divadla v slovenskom časopise kød 6/2022.).
Paralyzujúca myšlienka na neexistenciu spôsobila, že umelci začali spochybňovať svoje remeslo, utekať do nového a neznámeho, spochybňovať minulé úspechy, objavovať nové pocity alebo inštinktívnu túžbu po prežití. Veď či môže človek aj naďalej zostať umelcom, keď všade naokolo zúri hrôza? A ak áno, koľko času musí uplynúť medzi výskumom a finálnym umeleckým dielom? Je možné hľadať umelecký jazyk, keď sa odohráva udalosť, ktorej koniec nepoznáme? Aký jazyk je na to vhodný? Bude jednotný? Aj keď sa odpovede na tieto a podobné množiace sa otázky môžu líšiť, faktom zostáva, že umenie v konečnom dôsledku nezmizlo, ale existuje naďalej, hoci jeho forma je výrazne odlišná. Príkladom sú dve inscenácie ukrajinských umelcov z roku 2022, ktoré vznikli v súvislosti s vojnou a boli uvedené na javiskach medzinárodných festivalov – Kroniky vojny, lásky a nenávisti od Saška Brama, Márie Jasinskej a Ľudy Batalovej a Danse Macabre v réžii Vlada Troitského a v podaní skupiny Dakh Daughters s Tetianou Troitskou.
Napriek estetickým a formálnym odlišnostiam nám oba projekty umožňujú položiť si otázku ani nie tak o kritickosti a politickosti divadla, ale skôr o unikátnej identite divadla, ktorá sa formuje zo skúsenosti vojny, traumy a krízy. V obidvoch prípadoch je však možné nadviazať na myšlienku Catherine Malabou, spomínanú na začiatku, a vnímať podobné divadlo ako priestor náhodnosti, nového stvorenia/ne-stvorenia, kde sa performujú viaceré formy deštrukcie.