Krvavá chuť Sladkého na pamäť

V čierno-čiernej izbe sedia dvaja čierno-čierni ľudia. A jeden čierno-čierny človek hovorí tomu druhému čierno-čiernemu človeku: „Teraz si spolu, ty starý cap, vypijeme čaju, zajeme niečoho sladkého a na všetko si spomenieme.“
Ten, ktorý to hovorí, je oblečený do čudného kostýmu: má na sebe odev ako z púťového divadla v tvare zvonu a žaburinovej farbe, ktorý vzdialene pripomína uniformu príslušníka NKVD. Tá „uniforma“ je posiata množstvom vreciek pripomínajúcich šuplíky kartotéky. Pod týmto „zvonom“-uniformou sa pohybuje pričupený a vyzerá ako trpaslík. Je to personifikovaná pamäť druhého človeka, ktorý je veľmi-veľmi starý. Sovietske vojenské nohavice v rovnakej žaburinovej farbe prezrádzajú, že ide o bývalého pracovníka bezpečnostných štruktúr. 
Starec a trpaslík pijú čaj, trpaslík sa s chuťou napcháva sladkou marmeládou. Veď predsa sladké je dobré na mozog a pamäť. Zhovárajú sa o minulosti. Spomínajú na staré časy, keď bol trpaslík mladý.
No ak sa Trpaslík-pamäť zmieni o nejakom násilí, to sa jeho pánovi, Sysojovi Iľjičovi Suchotinovi, nepáči a požaduje iné historky, tie príjemné.
Suchotin: Vieš čo... robme z tých spomienok výber.
Trpaslík: Tak zadaj smer!
Suchotin: O babách.
Ale aj historky o ženách sa rýchlo premenia na tú o mechanickom a cynickom znásilnení ženy, ktorej brat bol odsúdený. Potešenie zo zmyselných spomienok vystrieda príšerný príbeh o ženinej bolesti a smrti.
Trpaslík: A potom nedobre zomrela. Porazilo ju.
Suchotin: Načo o tomto.
Trpaslík: Osem rokov nehybne ležala.
Suchotin: Fakt osem?
Trpaslík: Uhm. A ty si sa na ňu ani raz neopýtal. Ináč, to nebolo pekné.
Trpaslík, pamäť sadistického príslušníka, nemá nad svojím pánom zľutovanie a podsúva mu svedectvá o jeho krutosti a podlosti.