Participatívne divadlo ako nástroj inklúzie v spoločnosti (iné perspektívy)

V tomto druhom texte seriálu sa budem venovať téme inklúzie, a to z pohľadu režisérky, ktorá sa vo svojom šesťročnom umeleckom a etnografickom výskume na festivale UM UM zaoberala participatívnymi umeleckými formátmi a divadlom na multikultúrnej periférii východného Slovenska, v rodnom meste Starej Ľubovni. O plody tohto umeleckého výskumu sa mám podeliť už o pár dní na profesnom stretnutí Já skrze tebe – Laboratorium přítomnosti 2022, ktoré v pražskej Invalidovni organizuje súbor Ostružina v spolupráci s Vizí tance a Studiem ALTA. Témou súčasného ročníka je motivácia: „Co je hnacím motorem, inspirací? Odkud vychází potřeba, či aktivní zájem tvůrců, interpretů, dramaturgů, produkčních i odborné kritiky o tvorbu, uvádění a reflexi participativních formátů v živém umění?“ Mám radosť, že sa ku mne tieto ich otázky pred písaním tohto textu dostali a že sa môžem opätovne zamyslieť nad vlastnou motiváciou a redefinovať si pre seba zmysel participatívnosti v umení.
Pôvodne som vnímala hlavný zmysel takýchto diel v tom, že umožňujú divákovi transcendentálny zážitok spojený s aktivizáciou samého seba alebo ostatných zúčastnených, ktorí boli autormi prizvaní k tvorivej spolupráci v rámci vzniku, procesu alebo len v rámci konečného tvaru. Verila som a stále verím, že takýto zážitok môže diváka následne viesť k odblokovaniu a aktivizácii i mimo živé umenie, k aktivizácii vedúcej ideálne k činom, ktoré dopomáhajú k pozitívnym zmenám v spoločnosti. Avšak teraz, práve po štvorročných skúsenostiach s materstvom, ktoré viedlo u mňa po prvýkrát v živote k pocitom vyčlenenia zo širokej spoločnosti či z kultúry pre dospelých, vnímam, že som pozabudla na ďalší dôležitý zmysel, ktorý u mňa stál i za prvotnou motiváciou mojej praxe s participatívnymi formátmi. Je ním inklúzia. Pocit prijatia. Takáto diela umožňujú transcendentálny zážitok umelcom, ktorí sú schopní v rámci projektu prijať a akceptovať medzi seba divákov ako spolutvorcov. Zároveň tieto diela umožňujú divákom prežiť počas akcie pocit, že boli umelcami prijatí do umeleckého diela ako spolutvorcovia. A práve to im pomáha k samotnej aktivizácií. Vzájomný akt reprezentuje schopnosť performatívneho diela, umenia, ako i kultúry byť inkluzívnymi. Tento akt funguje ako zážitok spojený s pocitom decentralizovania moci v diele, kultúre, spoločnosti a zároveň podľa mňa aj ako prototyp zrejme utopickej vízie spoločnosti postavenej na nehierarchickej organizácii zahrňujúcej aj jej neviditeľných členov.