Živá voda naživo (Eau de vie)

/…/ Podobnú perspektívu je možné aplikovať aj na dve verzie Eau de Vie, na ktorých spolupracovali choreograficko-tanečno-performerská dvojica Lucia Kašiarová a Peter Šavel s hudobníkom Tomášom Vtípilom. Aspekt, na ktorý sa v ďalšej časti textu zameriam predovšetkým, čo vyplýva z charakteru samotnej produkcie a zároveň to predstavuje kľúč k vnímaniu živosti zážitku, je spojenie s publikom. Na pôvodnom podujatí mali diváci, rovnocenne prítomní v neoddelenom priestore spolu s tvorcami, možnosť slobodne vstupovať do procesu alebo ho len sledovať, a svoju aktívnu alebo pasívnu rolu mohli v každom momente nanovo prehodnocovať. Na druhej strane, diváci virtuálneho podujatia si mohli ešte pred jeho začiatkom vybrať, či budú prítomní cez schôdzku na Zoome ako potenciálne aktívni účastníci (v obmedzenom počte), alebo budú len anonymne sledovať streamované dianie. Pasívni diváci teda vnímali živú akciu paralelne na dvoch úrovniach – ako konanie trojice aktérov prítomných v jednom z priestorov pražskej barokovej Invalidovne, ktoré bolo naživo snímané z rôznych uhlov, a ako dianie prebiehajúce v okienkach zoomovej schôdze. Moja vlastná perspektíva bola navyše špecifická v tom, že som sa online podujatia vôbec nezúčastnila a videla som iba jeho záznam, teda nahrávku monitora so zábermi na performujúcu trojicu, ale aj na necelú desiatku virtuálnych účastníkov (teda išlo o pohľad, aký mali pasívni diváci, akurát s posunom v čase). 
Už na tom je zaujímavé pozorovať, v akých rôznych reláciách sa v dvoch verziách tohto projektu realizoval vzťah medzi tvorcom a divákom, živým a sprostredkovaným zážitkom. V súvislosti s online Eau de vie, ako aj inými podobne koncipovanými projektmi, je v Auslanderovej novšej štúdii Digital Liveness z roku 2012, na ktorú sa odvoláva aj Sugierová, zaujímavá línia recepcie živosti. Využívajúc paralely s Gadamerovým chápaním „požiadavky“/, ktorú dielo kladie na diváka, Auslander smeruje k chápaniu živosti ako niečoho, čo nemusí vyplývať primárne z povahy veci samej, ale z tendencie recipienta ju ako takú vnímať – nie tak na úrovni intelektuálnej, ale skôr emocionálne (napr. vnímanie hologramu herečky ako živej osoby). Analogicky účastníci zoomového stretnutia vnútorne prijali výrez obrazu prenášaného webkamerou na počítačovú obrazovku ako priestor skutočnej interakcie s dielom, s umelcami i so sebou navzájom. A podobne som ja, napriek vedomiu, že sledujem záznam udalosti, práve vďaka interakcii tvorcov a „publika“ vnímala obrazy z monitora ako živé./…/

celý text ke stažení

Eau de Vie, koncept a tanec Lucie Kašiarová a Peter Šavel, Studio ALTA, 2021